Vône exotického Zanzibaru
Datum vydání: 8. 6. 2015
Písal sa rok 1497, keď sa 8.júla so štyrmi loďami na ďalekú cestu z Lisabonu do Indie vydal slávny portugalský moreplavec Vasco da Gama (*? 1469 - † 24. 12. 1524); na jednej z lodí bol aj jeho brat Paolo. 148 mužov na lodiach São Gabriel, São Raphael, Berrio a nákladnou loďou (jej meno je neznáme – pozn.aut.) bez väčších problémov zdolalo Atlantik a 22.novembra lode minuli mys Dobrej nádeje. O týždeň vplávali do Mossel Bay, tam, kam sa svojho času dostal slávny predchodca Bartolomeo Diaz v roku 1488. V zálive Algoa prikázal da Gama posádkam urobiť na lodiach nevyhnutnú údržbu, doplniť zásoby vody a potravín. V plavbe lode pokračovali tak, že sledovali severnú líniu afrického pobrežia. Na konci decembra sa dostali do miest, kde do Indického oceánu sa vlieva rieka Zambezi, a o niečo severnejšie, v Quelimane, sa Portugalci plavili v blízkosti mozambického pobrežia, kde sa už začínal silný arabský vplyv. V týchto končinách mužstvo ochorelo na skorbut.
Na ďalšiu cestu lode vyplávali na konci februára 1498. Smerovali na sever a po 600 km dlhej plavbe sa ocitli v prístave Mozambik, kde da Gama získal na svoju stranu niekoľkých domorodých lodivodov, ktorí poznali cestu cez Indický oceán. Po nepríjemných incidentoch s Arabmi v Mozambiku výprava takmer stroskotala. Da Gamovi sa však podarilo všetko zvládnuť a začiatkom apríla priplávali lode do Mombasy, kde ho opustil posledný lodivod. Potom nastali problémy a dlhé čakanie.
A keďže Mombasa je približne o 100 kilometrov severnejšie než lokalita, ktorú opisujeme, je jasné, že práve da Gama roku 1499 objavil pre Európu exotický ostrov Zanzibar, pretože ak sa jeho lode plavili v línii východného pobrežia, museli zákonite v úzkom prielive, ktorý oddeľuje ostrovy Zanzibar a Pemba od východného afrického pobrežia, natrafiť na ostrov klinčekov a veľmi zaujímavú známkovú zem, ostrov Zanzibar.
Mimochodom práve v tejto oblasti sa nachádzajú mimoriadne zaujímavé známkové krajiny, ako sú ostrovy Mayotte, Grande Comore, Majunga, Mafia ai.
21. mája po veľkých dobrodružstvách a zlých skúsenostiach s Arabmi, získal da Gama v Malindi výborného arabského lodivoda Ahmáda ibn Madeida, ktorý ho doviedol až pred brány prístavu Kalikat na Malabarskom pobreží Indie. Cena za objavenie cesty do Indie bola však strašná. Okrem viacerých ľudí, ktorí cestou pomreli, bol da Gama v Kalikate prijatý neobyčajne chladne, ba odmietavo a celé dobrodružstvo sa len tak - tak neskončilo tragédiou pre odpor Arabov voči európskym cudzincom. Arabi totiž nemali najmenší záujem stratiť monopolné postavenie v obchodovaní s korením, Európanov odmietali ako škodnú zver. Okrem toho tovary, ktoré da Gama priviezol z Portugalska na výmenu a predaj, považovali za nedôstojný a ničotný odpad...
Vasco da Gama sa z Indie neslávne vytratil, a tou istou cestou, ako prišiel, ale len s dvomi loďami a 52 členmi posádky, pristál 14. septembra v Lisabone, kde ho slávnostne privítali. Portugalci sa s výsledkami objavnej plavby Vasca da Gamu neuspokojili.
9. marca 1500 opustila portugalské brehy flotila 13 lodí, ktorej velil Pedro Cabral. Do Portugalska sa vrátil v júli 1501 s vrchovato naloženými pokladmi Orientu. V rokoch 1502 – 1503 da Gama s titulom admirál Indie sa do Indie vrátil s eskadrou 13 lodí. Tentoraz bývalým obchodným partnerom nič nedaroval. Ohňom a mečom prečesal a postupne si podrobil niektoré prístavy na východoafrickom pobreží, ktoré boli v rukách Arabov a začal s procesom, ktorý sa skončil úplným podrobením a úpadkom indickej a arabskej moci, procesom, ktorý donútil súperov k poslušnosti a závislosti na Portugalsku.
Za úspech druhej expedície bol vymenovaný za grófa z Videgueyry a v roku 1524 ho kráľ Ján III. vymenoval za indického miestokráľa. V roku 1524 prišiel znovu do Indie v novej funkcii miestokráľa. Z Lisabonu odplával s flotilou 14 lodí 9. apríla 1524. V decembri toho istého roku na Štedrý deň zomrel. Portugalsko da Gamovou zásluhou nad bezbožnými Arabmi zvíťazilo.
Nehľadiac na Indiu, ktorú si v neskorších dobách podrobili Angličania, Portugalsko držalo svoje dŕžavy v tejto oblasti zubami – nechtami až do roku 1740.
Zanzibar leži v tropickom pásme severne od obratníka Kozorožca na 60 10´južnej šírky a 390 20´ východnej dĺžky. Spolu s ostrovom Pemba, má rozlohu 2657 klilometrov štvorcových a dnes takmer milión obyvateľov, ktorí sa skladajú zo Swahelov, Masajov, Arabov, Indov a Európanov. V podstate ide o pestrú zmes bantuských černochov s rôznymi privandrovalcami, ktorí tu počas vekov zapustili svoje korene.
Zanzibar má búrlivú históriu. Po portugalskej nadvláde pokračoval neustály a nekontrovateľný obchod s otrokmi. Je všeobecne známe, že práve v Zanzibare boli najväčšie trhy s ľudským mäsom.
Po Portugalcoch prevzali vládu maskatskí sultáni a na prelome storočí v rokoch 1891 – 1917 pre zmenu Nemci, ktorí túto oblasť nazývali Nemecká východná Afrika.
Od roku 1917 patrila pevninská Afrika, t.j. územie kolónie Tanganyika Britom, ktorí Zanzibar získali výmenou od Nemcov za ostrov Helgoland, ktorý sa nachádza v Severnom mori, východne od Východofrízskych ostrovov.
Britský protektorát Tanganyika trval od roku 1890 do roku 1963; medzitým v rokoch 1920 až 1946 Briti toto územie spravovali pod názvom Mandátne územie Tanganyika.
Zanzibar získal nezávislosť v rámci britského Commonwealthu 10.decembra 1963. 18.januára 1964 bola vyhlásená republika Zanzibar (spolu s Pembou) a 29.októbra 1964 vznikol nový štát spojením bývalej Tanganyiky a Zanzibaru, Tanzánia.
Tanzánia je najväčšia krajina východnej Afriky. Ako už bolo spomenuté, morské pobrežie sa ťahá v dĺžke takmer tisíc kilometrov, pevninská časť Tanzánie meria okolo 950 000 kilometrov štvorcových. Krajina leží v tropickom pásme s mnohými jazerami, ale len menšími riekami, z ktorých najväčšia je Rufidži; vlieva sa do Indického oceána. Súčasťou Tanzánie je aj vyhasnsutá sopka Kilimandžaro, jej vrchol Uhuru (5895 m) je najvyšším bodom afrického kontinentu, veľkú oblasť pevninskej Tanzánie tvorí náhorná plošina. Vráťme sa však k Zanzibaru. Už v dávnej minulosti bol Zanzibar známy ako jedno z najkrajších území východnej Afriky. Oddávna sa na jeho pôde darilo exotickým rastlinám a plodom, z ktorých najčestnejšie miesto patrí klinčeku (Eugenia caryophyllus (Sprengel); Zanzibaru patrí v zbere úrody tejto úžitkovej astliny prvé miesto na svete. Ďalšími pokladmi, ktoré do pokladnice bývalému Zanzibaru a dnešnej Tanzánii prinášali množstvo finančných prostriedkov patrí škorica (Persea caryophylacea Mart), muškátové oriešky (Myristica fragrans Houttuyn), nové korenie (Pimenta officinalis Lindl), čierne korenie (Piper nigrum L.), vanilka (Vanilla fragrans (Salisb.) Ames), sladké zemiaky batáty (Pomeoea batatas), oriešky kešu (Anacardium occidentale), káva (Coffea arabica), tabak (Nicotiana rustica) alebo maniok (Manihot grahamii).
Veríme, že čitateľ až na tomto mieste pochopil, prečo sme článok o Zanzibare nazvali Vône exotického Zanzibaru...
Prvé známky Zanzibaru sa objavili pomerne neskoro, roku 1895. Pravdepodobe to bola z núdze cnosť, lebo indické známky s podobizňou kráľovnej Viktórie boli opatrené pretlačou Zanzibar. Mimochodom ide o veľmi vzácne kusy, ktoré sú pýchou každej zbierky známkových zemí.
O rok boli pre zmenu vydané známky Britskej východnej Afriky s pretlačou Zanzibar, ktoré však mali len krátke trvanie, pretože v tom istom roku sa na známkach objavuje sultán Sajed Harub bin Tchuvaini na dvoch výplatných emisiách.
V roku 1899 vydal Zanzibar (resp. Briti) ďalšiu veľkú emisiu známok s portrétom sultána Sajeda Haruba bin Mohameda bin Saida, ktorého v roku 1908 nahradil portrét sultána Ali bin Hamouda.
Roku 1913 sa v ďalších povestne dlhých emisiách objavuje okrem portrétu sultána Chalífa bin Haruba aj vyobrazenie typických arabských pobrežných lodí typu dhau a tie isté motívy pretrvali na zanzibarských emisiách až do roku 1944, kedy bola vydaná emisia štyroch známok pri príležitosti dvojstého výročia vlády zanzibarskej dynastie panovníkov a sultánov dynastie Al Busaid.
V rámci tradičných vydaní britských omnibusov platných pre takmer všetky krajiny britského spoločenstva, Commonwealthu, vydal aj Zanzibar v roku 1949 pri príležitosti striebornej svadby anglického kráľa Juraja VI. a jeho manželky dve známky a pri príležitosti 75. výročia UPU (Universal Postal Union) vytlačila tlačiareň Waterlow & Sons v Londýne aj štvorznámkovú emisiu.
S portrétom zanzibarského sultána Haruba boli zanzibarské známky vydávané až do roku 1961, kedy ho vystriedal sultán Sajed Abdulláh ben Chalífa.
V roku 1963 sa Zanzibar stal sultanátom a o rok neskôr, republikou. V tomto roku boli vydané tri emisie známok s portrétom vyššie menovaného sultána s pretlačou Jamhuri 1964. Je zaujímavé, že prvá emisia bola opečiatkovaná ručne a je na filatelistickom trhu pomerne vzácna, dosť nevídaná a preto aj žiadaná.
21.júna 1964 vyšla prvá emisia známok s názvom Jamhuri Zanzibar, na ktorej boli zobrazené iné motívy než tie, ktoré bežne vychádzali predtým.
12.januára 1965 sa Zanzibar spojil s Tanganyikou, čím sa vytvoril úplne nový štátny celok Tanzánia. Známky s názvom Zanzibar-Tanzánia vychádzali až do roku 1967, pričom vôbec prvá emisia Tanzánie bola vydaná 9.decembra 1965 a známky s týmto názvom vychádzajú až do dnešných dní.
Zaujímavosťou tiež je, že v Zanzibare nájdeme len veľmi málo doplatných známok a že Zanzibar z francúzskej pošty na ostrove z rokov 1894–1904 je mimoriadne zaujímavým a ťažko zohnateľným exemplárom. Išlo o francúzske známky z tohto obdobia opatrené pretlačou ZANZIBAR. Táto známka je pýchou každého zberateľa známkových zemí.
Meno Zanzibar si našlo cestu aj do knihy, filmu a TV spracovania. Napríklad v diele Tisícročná včela od slovenského spisovateľa Petra Jaroša jeho hlavný hrdina starý dedo Martin Pichanda má psa s názvom Zanzibar...
My však obdivujeme túto nádhernú a zaujímavú krajinu, ktorá kedysi niesla tajuplné meno a zároveň bola v rámci britského Commonwealthu označovaná aj za mimoriadne voňavú. Okrem toho ju už v dávnej minulosti arabskí kupci a perzskí obchodníci nazývali ZANDŽ BARR (Pobrežie černochov).
Je zaujímavé, že Zanzibar sa dodnes nestal vyhľadávanou turistickou destináciou, hoci leží približne v rovnakom podnebnom pásme a takmer v rovnakej zemepisnej šírke než o dvetisíc kilometrov východnejšie malebné súostrovie Seychelly, ktoré nemôže vynachváliť ani jeden solventnejší turista.
Ale to už patrí do inej histórie...
Ján DZIAK & Marko DZIAK
Vytištěno ze serveru https://www.infofila.cz