O drotároch a drotárstve trochu inak

Najskôr jedna spomienka. Za môjho detstva som býval v starej trnavskej ulici, kde raz či dvakrát v mesiaci prechádzal drotár s drevenou krošňou na chrbte. V nej mal skrútenú tabuľu pozinkovaného plechu a pod ňou akúsi zásuvku s kladivom, želiezkom, nožnicami na plech, s drôtom a nitmi. Chodiac po ulici, vykrikoval: „Hrnce drótovať, flekovať!“ Gazdinky vybiehali z domu a doniesli deravé hrnce, kastróly a plecháče, ktoré bolo treba opraviť alebo prasknuté keramické misy na drótovanie . Šetrilo sa, nie ako dnes, že ak je hrniec deravý, hodí sa iba do kontajneru s domovým odpadom. Drotár si sadol na krošňu - truhlík, vystrihol dva kruhové „fľaky“ – vytvaroval jeden zvnútra a druhý zvonka hrnca a šikovne ich znitoval. Vždy sa okolo neho zhŕklo 4-5 detí, ktoré ho s veľkým záujmom pozorovali pri práci. Nechápal som však, prečo ma otec, keď som niečo vyviedol, občas vyhrešil: „Ty truhlík oknárov!“ – keď v ňom bolo toľko zaujímavých vecí.

Na to všetko som si spomenul až hodne neskôr, keď som bol so svojimi deťmi z krúžku na finále filatelistickej olympiády v Belušských Slatinách , keď sme v sprievodnom programe navštívili zámok Budatín s expozíciou slovenského drotárstva. Už predtým si deti vo voľnom čase našli v kôpke skartu niekoľko známok čsl. emisie z r. 1972 Slovenské ľudové drotárske remeslo a umenie s obrázkom lokomotívy, lietadla, kohúta a ďalších zvierat vytvorených dômyselne z pokrúteného drôtu. Alebo v tomto roku bola vydaná Veľkonočná známka – drôtené kuriatko a tiež je plánované vydanie známky k Vianociam ako drotársky výrobok, srdiečko. Mimochodom, pri svojej návšteve Slovenska pápež Ján Pavol II. dostal ako darček drôtené srdiečko. Spomenul som si, že v zbierke pohľadníc mám kdesi kartu I. drotárskej výstavy v Dlhom Poli. Na adresnej strane sú vylepené 2 známky – prezidenta Slovenského štátu J. Tisu a kňaza A. Hlinku s príležitostnou červenou pečiatkou autopošty I. výstava drotárstva a jeho národopisu 18. VIII.1940. Najnovší katalóg Slovensko 1939 – 1945 uvádza túto pečiatku s rozlišovacími písmenami a, b, ale tá „moja“ karta má pečiatky s rozlišovacím písmenom e, čo zrejme znamená, že určite existujú aj pečiatky s písmenom c, d, ktoré „odpočívajú“ ešte v zabudnutých filatelistických zbierkach a čakajú trpezlivo na svojho objaviteľa. Na webovej stránke obce Dlhé Pole z okresu Žilina, neďaleko Bytče, som zistil, že v obci majú pamätnú izbu venovanú drotárstvu, ktorá sa zaoberá históriou výrobkov slovenského drotárstva a ľudí z obce, ktorí sa venujú tomuto ľudovému remeslu a umeniu. Izbu navštívil aj vtedajší slovenský prezident J. Tiso a neskôr aj prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič. Drotárstvo je od r. 2017 zapísané v Reprezentatívnom zozname nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska a jeho dokumentácia o ochrane drotárstva je v Považskom múzeu v Žiline.

Žiaľ, ale s drotárstvom súvisia aj niektoré tragické udalosti. Po vzbure vojakov náhradného práporu 71. pešieho trenčianskeho pluku, ktorý mal preto mierne hanlivý prívlastok „drotársky“ , lebo ho na 80% tvorili Slováci, na sklonku 1. svetovej vojny v srbskom Kragujevaci popravili zastrelením začiatkom júna 1918 44 slovenských vojakov. Označeniu Slovákov za „drotárov“ vandrujúcich svetom na „drotovkách“ sa vtedy nevyhli ani niektorí významní politici. História zaznamenala výrok prezidenta Československa T. G. Masaryka na adresu Milana Rastislava Štefánika , že "tenhle malý slovenský dráteník otevíral mne a Benešovi dveře". V roku 100. výročia tragickej smrti M. R. Štefánika a víťaza ankety Najväčší Slovák sa dostatočne zhodnotila jeho významná činnosť vedca, diplomata a vojaka, ako aj jeho zásluhy pri vzniku Československa. Tie majú ďaleko od podobného, veľmi zovšeobecňujúceho a znevažujúceho výroku na adresu národa, ktoré patria iba do minulosti. Existencia samostatnej Slovenskej republiky po rozdelení spoločného štátu Čechov a Slovákov to dokazuje.