Náš hosť Vladimír Močalov : Výtvarne dielo nebýva kolektívne
Datum vydání: 13. 12. 2011
Moskovská pohľadnica :
Náš hosť Vladimír Močalov : Výtvarne dielo nebýva kolektívne
História ruskej poštovej známky začína rokom 1857 (10(22) decembra) , keď uzrela svetlo sveta ich prvá 10 kopejková známka s vyobrazením erbu Cárskeho Ruska. Známky sa začali predávať na pošte v Moskve a Peterburgu, a od prvého januára 1858 sa začali oficiálne používať v celom Rusku (okrem Kaukazu, Zakaukazska a Sibíri)í . Po revolúcii v r. 1917 ich vymenili známky Ruskej republiky a Sovietskeho Ruska РСФСР (1917 - 1923 ) (RSFSR), od augusta 1923 do januára 1992 ich vymenili počtové známky CCCP (ZSSR). Po rozpade ZSSR, v roku 1991, ich zase vystriedali známky Ruskej federácie. Menoslov tvorcov poštových známok cárskeho Rusko, Sovietskeho zväzu a Ruskej federácie je za obdobie vyše poldruhastorčia bohatý. Aj keď ich skutočný počet doteraz nikto nezrátal, jednoducho takýto údaj chýba, nebude v ňom chýbať jedno meno - Vladimír Močalov...
Zmámky vytvorené V.Močalovom
Dnes, riadny Akademik Ruskej Akadémie Umenia Vladimír Močalov, výtvarník a karikaturista , začínal svoju výtvarnú profesionálnu dráhu s rydlom v ruke. A nie hocikde, ale v inštitúcii najvyznamnejšiej - GOZNAKU - Štátnej tlačiarni cenín, v Moskve . Aj preto sú jeho kari-portréty kreslené perom priam evokujú majstrovsku kópiou grafickej rytiny...
Vladimír je vzácne všestranný výtvarník - maliar, grafik, rytec, ilustrátor, animátor a tiež publicista. Vo výtvarnom svete doma i za hranicami je známy ako karikaturista a predovšetkým autor originálnych kariportrétov. V novom tisícroči obohatil klasickú portrétovú karikatúru známu verejnosti z novín a časpopisov - perom, tušom a akvarelom - o nový rozmer - veľkorozmerné satirické portréty maľované olejom na plátnach. Spôsobil nimi priam portrétovú revolúciu v Rusku.. Jeho výstavy "tvári" osobností, ktoré písali svetovú históriu a našu súčasnosť, nielen v ostatnom storočí, v politike, kultúre a umení (od staroveku až po dnešok), v Moskve, už od roku 2004, húfne pritiahli a stále priťahujú priam masovú pozornosť nielen návštevníkov galérii,domácich i hostí hlavného mesta, ale i moskovských a centrálnych všeruských médii centrálnych médií. Ak sa dnes v dvanásť miliónovej ruskej metropole hovorí o výtvarnom umení, k dvojici maliarov Ilja Glazunov (81) a Vjačeslav Šilov (68), na ktorých sú Rusi pyšní od Smolenska do Uralu a od Uralu až po Nachodku, pribudol už aj tretí Moskovčan, najmladší z nich Vladimír Močalov (63).
V našich početných debatách s Vladimírom o výtvarnom umení som sa ho nezabudol opýtať ani na túto jeho menej známu výtvarnú etapu. Píše sa september 2010...
Vladimír, vyštudovali ste moskovský polygrafický inštitút, ako knižný grafik. Akou cestou osudu ste sa ocitli aj v "hlavnom ateliéri" sovietskych cenín GOZNAKu?
Ako to už v živote chodí, náš život je vždy súhrn náhod, zvykneme tomu hovoriť cestou osudu. Po maturite na strednej umeleckej škole, pri známom Inštitúte V.I.Surikov. Chcel som sa stať maliarom, odporučanie zo školy som však nedostal. Vraj mi chýbal talent. Tak som sa rozhodol, že sa stanem grafikom a podal som si prihlášku na Polygrafický inštirút - fakultu knižnej grafily...Nepochodil som však ani tam... A tak som sa vďaka tomu a tiež vďaka rozhodnutiu hlavného výtvarníka GOZNAKu Ivana Dubasova, ktorý si pozrel moje dovtedajšie práce, stal nakoniec "učňom" rytcom v našej štátnej tlačiarni cenín... ocitol som sa rovnými nohami medzi výtvarníkm, grfaikmi a rytcami, vtedy našimi poprednými majstrami, v cechu kde vznikali návrhy a rytecké transkripcie sovietskych poštových známok, bankoviek a cenných tlačív...písal sa rok 1967, mal som devätnásť rokov...v kolektíve samých vyše tridsiatnikov teda riadne ucho...
Ivan Ivanovič Dubasov bol predsa aj známym tvorcom poštových známok sovietskej éry...
Áno, bol to on - Ivan Ivanovič, vtedy už možno aj zrelý sedemdesiatnik. Náš popredný autor poštových známok, a vytvoril ich niekoľko stoviek...Najviac je však známy tým, že je autorom konečného výtvarného námetu erbu ZSSR.
Spomeniete si ešte na mená vtedajších majstrov sovietskej poštovej známky sedemdesiatych rokov ZSSR?
Pravdaže, veď to boli naši "izvestnyje mastera" poštových známok, ak spomeniem tých najznámejších - Ivan Ivanov, Viktor Jermakov, Sergej Kuznecov, Jurij Lukjanov, Lydia Majorova, Ivan Mokrousov, Valentin Nikitin, Sergej Nikolajev, Sergej Poman-skij, Vladimir Smirnov, Aleksander Tkačenko, Valentin Zajcev...
Ako si spomínate na svoje učňovské roly v "škole" ruských cenín? Koľko trvali?
Práca rytca si žiada tvrdý zadok...viem o tom svoje, kým so sa dopracoval k svojej záverečnej práci - rytine Petra Iljiča Čajkovského. Začínal som s kreslením, jednoduchými námetmi, napríklad kresbou krčahu...učil som sa umenie dokonale zrkadlovo vyglancov medenú doščičku, prvým kontúram na medi a oceli, až potom prišlo na rad rydlo, prvé ťahy rydlom, hĺbky a šírky, pod dohľadom Tatjany Michajlovnej, iné v medi, iné v oceli, všetko pod 45 stupňovým, až potom prišli na rad prvé skúšobné tlače....V GOSZNAKU som prežil 5 roky, od roku 1967 do 1972...Ale medzitým som už začal aj dialkovo študovať Polygrafický inštitút a tiež navštevovať experi mentálnu "izostudiu" Štúdium pre mladých výtvarníkov - prípravku Krokodíla pre bu-dúcich výtvarníkov spolupracovníkov časopisu.
Známka v mojej zbierke - Počta "CCCP", 1970, 14k (kopejek) TURIZM v CCCP (Turistika v ZSSR), z roku 1970 nesie Váš rukopis. Čo všetko ste museli zvládnúť kým sa vám tejto pocty dostalo? "Kstati", ktorá bola vaša premiérová známka?
Musel som zvládnuť výtvarný návrh, líniovú rozkresbu a rytecký prepis do ocele.... Najzložitejšia bola oceľorytina. Oceľorytina je podstatne zložitejšia ako rytie do medi, preto učňovské práce boli iba do medi...Celkovo som vytvoril 4 známky. Okrem vami spomenutej známky to boli ešte tri známky - dve v roku 1971 - Botik Petra I, 5. Letná Spartakiáda národov SSSR a jednu v roku 1972 - Krížnik Očakov.
Kunsthistorici sa sporia - nevedia sa zhodnúť - poštová známka je umenie alebo remeslo? Čo si o známke myslíte vy?
Aj keď povolanie rytca je unikátne, nie je to len neuveriteľná mikrozručnosť, ale ako som to mohol spoznať v rokoch "učoby" v GOSNAKu, aj kultivovanosť, vysoká úroveň myslenia, ich kultúrnosť, čo robí z nich vzácnych umelcov... Ale rytec realizuje duchovné dielo - teda mal by byť remeselník... Umelec výtvarného diela by mal byť iba jeden. Výtvarne dielo nebýva kolektívne. A práca pri tvorbe známky je kolektívna práca.
Rytec z povolania sa z vás nakoniec nestál. Prečo? Sú to iba klebety, že ste bol perspektívnym kádrom na hlavného výtvarníka GOZNAKU za svojho učiteľa Ivana Dubasova?
Hovorí sa, že na každej klebete je kus pravdy. Keď som odchádzal v roku 1972 z GOZNAKa, hlavný inžinier mi oznámil, že som mi chceli ponúknuť u nich miesto hlavného výtvarníka. Ale ja som bol už pevne rozhodnutý odísť a venovať sa iba portrétovej karikatúre v Krokodíle. Mojim snom už od detstva bolo miesto hlavného výtvarníka niekde inde - v Krokodíle....Kde budem denne kresliť to čo ma teší a baví.
Čitateľom prezradíme, že Vladimír Močalov bol 16 rokov hlavným výtvarným redaktorom populárneho humoristicko satirického časopisu Krokodíl, dobré známeho aj v bývalom Československu, až do jeho konca v starom vydavateľstve v r. 2000.
Čím bol pre vás Krokodíl takým baječným eldorádom výtvarného umenia?
Ako malý chlapec som našiel na povale nášho domu v centre Moskvy zviazané staré čísla Krokodíla... Ale to som zistil až neskôr...a ešte neskôr aký cenný nález to bol pre mňa...Hneď som si doma začal prekreslovať tieto komické obrázky a svoje prvé kresby - kópie tých karikatúr vešať vo svojej izbe. Odvtedy som vdy sníval, že raz budem kresliť také obrázky aj ja...
"Malčiki" zbierali "počtovyje marki" a vy ste kreslili "družeškije šarži".
Tak nejako...
A čo bolo ďalej?
Dostať sa na stránky populárneho Krokodíla asi nebolo v čase "sojuza" ľahké? Spomeniete si na svoju publikačnú premiéru v časopise? A ako ste sa nakoniec dostali do redakcie Krokodíla?
Premiéru kresby v Krokodílee som mal v roku 1973, teda rok po odchode z GOZNAKu. Cesta bola dlhá. Po odchode z tlačiarne som najpr pracoval ako výtvarník v kine a v časopise Fizkuľtura i Sport, popritom som chodil ďalej do prípravky Štúdium pre mladých výtvarníkov zriadenej Krokodílom, ktorú viedli známy Jevgenij Šukajev a Andrej Krylov. V redakcii Krokodíla som začínal až v r. 1978 ako zástupca hlavného výtvarníka Vjačeslava Spasskeho. A v r. 1984 som sa stal jeho hlavným výtvarníkom.
Od roku 2007 ste riadnym členom slávnej Ruskej Akadémie Umenia. Ako karikaturistovi, dnes jedinému žijúcemu, sa vám dostalo tej najvyššej výtvarnej umeleckej pocty v Rusku. Ocitli ste sa tak navždy v spoločnosti najväčších osobností ruského výtvarného umenia ako sú - Brylov, Kiprenskij, Repin, Surikov, Čo pre vás toto prestížne u-melecké ocenenie za vaše výtvarné dielo v žánri karikatúra znamená?
Peter, "vy znajete charašo", že je to najväčšie ocenenie pre ruského výtvarníka, už od zalo-ženia akadémie. Sen každého ruského výtvarníka a umelca. Veľmi si ho vážim. Každé ocenenie výtvarníkovej práce vždy poteší. Prečo to nepriznať. Ešte viac ma teší, že je to predovšetkým to najvyššie uznanie a pocta sovietskej a ruskej karikatúry a všetkým jej bývalým a súčasným vynikajúcim tvorcom. Ale je to aj veľký záväzok pre mňa toto ocenenie dokazovať svojim každým obrazom.
Aká je podľa vás ruská karikatúra v súčasnosti?
Karikatúra, ako aj kultúra a umenie sa mení. To neznamená, že sa stála lepšia alebo horšia, jednoducho sa stála iná. Má iné myslenie a filozofiu. Nie vždy je zlá, niekedy je ostrá a originálna. Chýba jej tradícia a je to veľmi cítiť. Je ako myšlienka, či fráza vytrhnutá z kontextu.V prevahe je však myšlienkovo primitívna až nevkusná. Má iného čitateľa, diváka, iného konzumenta.
A politická karikatúra?
Smiech je vždy na strane obyčajných ľudí. Noviny už dnes nemajú iba mini rubriku smiechu, často sú jeho zdrojom celé noviny, už od prvej stránky. Asi máte pravdu. Smeje sa kto platí. Karikaturisti kreslia ako platia. Všetky centrálne noviny dnes majú už svojich vlastných lichotivých karikaturistov, a nie je tak určite nielen v Rusku!
Existuje ruská škola portrétovej karikatúry? Líší sa v niečom od zahraničnej?
Myslím si, že je nejaký rozdiel. V našej krokodílskej karikatúre bolo viac dobra. Aj ju tak doteraz nazývame - „družeskij šarž“ (priateľska karikatúra). To hovorí za všetko. Aj keď som ja bol hlavným výtvarníkom, nikdy sme nechceli uraziť portrétovaného...
Aká má byť dobrá portrétová karikatúra?
Podstatné je nájsť charakter portrétovaného človeka a vydarene ho pretvoriť do smiešnej podoby. A hlavne odkryť všetko to skrývané a skryté. Všetko veľmi jednoduché, pretože od veľkého do smiešneho je iba jeden krok. Čím je portrét výbušnejší tým je lepší... Ale aj pre karikatúru platia základné výtvarné pravidla - kresby a kompozície obrazu. Nepatrí sa porušiť zákon vkusu. Stačí jeden pohľad na obrázok aby ste zistili či ich tvorca ovláda...
Portrétista je teda aj psychológ?
Nie psychológ. Som psychografik a psychoanalytik, ktorý vie zachytiť vnútorný svet človeka - duševný stav v ktorom sa on nachádza v ten moment, keď ho kreslím.
Vo vašom ateliéri na 9. poschodi, v centre starej Moskvy, svieti svetlo často až do rána? Spávate vôbec?
Výtvarník pracuje stále. A práca, ktorá baví, neunavuje.
V Moskve bol v lete v centre pozornosti krst knihy populárneho ruského básnika a textára Ilja Reznikova - Dve hviezdy a iné súhvezdia. Venoval sa spevákom s ktorými spolupracoval. Ozdobili ju portrétové karikatúry. Ako ilustrátora si vybral práve vás... Aká bola spolupráca na knihe, ako bol spokojný Ilja a ako vy sám?
Robil som, čo ma baví, ja som bol spokojný.. Básnik Reznik rovnako. Nálada bola výborná - nechýbali tam ani takí majstri ako portrétista Aleksander Šilov a sochár Zurab Cereteli, ale aj okolo dvesto ďalších známych osobnosti, atmosféra bola výborná.
Na čom teraz pracujete vo svojom ateliéri, neďaleko redakcie vášho bývalého a srdcu blízkeho Krokodíla?
Robím denne, na aktuálnych objednávkach pre tlačené média a populárne satirické figúry pre televíziu - "Mult ličnosti" (o osobnostiach ruskej scény). Tiež, na niekoľkých klasických portrétoch známych ľudí na objednávku. A hlavne na veľkej kompozícii venovanej nášmu veľkému karikaturistovi troch storočí Borisovi Jefimovi. Chcem aby spoločnosť Jefimovi robili všetky veľké osobnosti s ktorými sa v práci karikaturistu stretol počas svojho dlhého života. Dožil sa 109 rokov. Zomrel v roku 2009.
Vytištěno ze serveru https://www.infofila.cz