Územie smrti

Datum vydání: 17. 7. 2014

---

„Pre človeka s normálnym svedomím je nepochopiteľné, ako mohol niekto napísať takú čistú históriu vrážd, hladu a masového vyhladzovania, za ktoré je sám zodpovedný.“

Americký žalobca William H. Baldwin v Norimbergu po zoznámení sa s obsahom denníkov H. Franka.

23. augusta 1939 o 14,30 hod. priletel do Moskvy nemecký minister zahraničných vecí Joachim von Ribbentrop so sprievodom. Na prekvapenie svetovej verejnosti za jediný deň dospel so svojím rezortným kolegom Molotovom k absolútnej zhode. Obaja vzápätí podpísali tzv. pakt o neútočení. Okrem bežných fráz o mieri a spolupráci text obsahoval tajný protokol, ktorý Rusom v prípade napadnutia Poľska Nemeckom zaručoval značné rozšírenie západného územia Sovietskeho zväzu. Stalin sa v tomto prípade zachoval ako ruský cár, ktorému záleží na osude svojich poddaných.

I stalo sa! Na základe tohto diplomatického paškvilu bolo rozdelenie Poľska už len technickou záležitosťou. Bolo vyznačené myslenou čiarou na línii Narev – Visla – San, vrátane okupácie pobaltských krajín a ich následnej anexie do „slobodnej rodiny národov Sovietskeho zväzu“. V skutočnosti anexia týchto krajín znamenala podrobenie sa tvrdej stalinizácii so všetkým, čo k nej patrilo. Hitler neprotestoval, sledoval vlastné záujmy. Zmluva s totalitným Ruskom mu zaručovala, že v prípade bleskovej vojny v západnej Európe má Nemecko dokonale prikrytý chrbát slovom a podpisom sovietskeho diktátora.


Delenie Poľska prebehlo bez Poľska nielen rýchlo, ba priam ukážkovo. Demarkačná línia medzi obomi armádnymi zoskupeniami sa tiahla od juhovýchodných území Východného Pruska cez Varšavu až na juh pozdĺž rieky San.

Druhá Ribbentropova návšteva v Moskve 28. septembra 1939 bola už hlasným prejavom existencie tohto diabolského paktu, ktorý obom supom zaručoval delenie koristi v čase, kedy obeť ešte žila a dúfala na zázrak v podobe pomoci západných demokracií. Obe strany prijali vyhlásenie, v ktorom sa hovorilo o „definitívnom vyriešení problémov vyplývajúcich z rozpadu poľského štátu“ (In Werth I., 1968, cit. d. str. 82 – 83). Obaja diktátori prijali prostredníctvom svojich ministrov zahraničných vecí farizejské prehlásenie, v ktorom sa okrem iného hovorilo aj o tom, že nemecko – sovietske priateľstvo bolo definitívne spečatené. O tom, že Poľsko bolo zlikvidované dvomi najbrutálnejšími ideológiami, sa samozrejme nehovorilo.

O temnej budúcnosti Poľska rozhodol Hitler na porade s generálom Keitelom 17. októbra 1939. Celé Poľsko malo slúžiť ako nástupné územie proti Sovietskemu Rusku, ale aj ako nemecká provincia s nízkou životnou úrovňou s trvalou hrozbou likvidácie akejkoľvek opozície a priam nevyčerpateľnou zásobárňou lacnej pracovnej sily.

Prvý septembrový deň 1939 ráno 4,45 hod. po týždňoch a mesiacoch nacistických provokácií, lží a klamstiev vpadol nemecký wehrmacht v tichej viere v rýchle víťazstvo do Poľska s 57 vybranými pešími, motorizovanými, tankovými divíziami a stovkami lietadiel nemeckej Lufwaffe. Plán bleskového ťaženia vypracoval veliteľ pozemných síl wehrmachtu generálplukovník Halder.

Armádne jednotky boli rozdelené do dvoch skupín. Armádnej skupine Juh velil generálplukovník Rundstedt; táto skupina armád pozostávala z 8. armády (veliteľ generál pechoty Blaskowitz) a 14. a rmády (veliteľ generálplukovník List) a 10. armády (veliteľ generál Reichenau). Táto skupina armáda mala dovedna 36 divízií. Úlohy jednotlivých armád boli rozdelené takto: 10. armáda mala udrieť z Horného Sliezska z juhu smerom na Varšavu. Táto armáda mala súčasne na seba viazať hlavné sily chabo vyzbrojenej poľskej armády, pozostávajúcej len z 31 peších, 2 motorizovaných a 11 jazdeckých divízií. Po tom, čo táto nemecká 10. armáda obišla Varšavu zo severu, bolo rozhodnuté. Zo severu totiž zaútočila na Poľsko druhá armádna skupina, Sever. Velil jej generálplukovník Bock a pozostávala z jednotiek 4. armády (veliteľ generál von Kluge) a 3. armády (veliteľ generál Küchler). Táto skupina armád disponovala 21 divíziami a 2 brigádami. Obe armády sa mali spojiť a dokonať dielo skazy za pomoci 4405 lietadiel prvej línie Göringovej Luftwaffe.

Napriek tomu, že sa Poliaci bránili zubami – nechtami, nemohli ani teoreticky proti nemeckej presile obstáť a hoci už 4. septembra 1939 britská a francúzska vláda deklarovali, že Poľsku pomôžu na základe vzájomných spojeneckých zmlúv, Poliaci až do trpkého konca bojovali sami. Už v polovici septembra bolo rozhodnuté i preto, že Poľsko dorazili 17. septembra 1939 dva sovietske fronty, ktoré udreli z východu. Ten istý deň poľská vláda utiekla do Rumunska; neskôr vládu generála Sikorského vyženú nemecké tanky z Paríža do trvalého exilu v Londýne.

Poľsko bolo na kolenách. Jeho armáda vykrvácala v nerovnom boji, obkľúčená a zradená svojimi spojencami. 70 000 mŕtvych, 150 000 ranených a 920 000 zajatých, to boli straty, ktoré musel poľský národ zaplatiť v prvej fáze, aby upokojil nenásytnú chuť oboch diktátorov po nových územiach. Stalin však vtedy ešte netušil, že z Poľska Hitler vytvoril predsunutú baštu, z ktorej vzíde jeho ťaženie proti svojmu terajšiemu spojencami.

Stalin si mädlil ruky a spolu s ním celý Ústredný výbor KSSZ. Do „nerozborného“ zväzku krajín vyznávajúcich socialistické modlitby pribudlo bez akejkoľvek námahy či vynaloženého úsilia, jediného výstrelu asi 13 miliónov ľudí a veľké územie. Sovietske hranice sa posunuli asi o 150 kilometrov na západ. Smrť 734 ruských životov a necelých 2000 zranených vyvolali v ruskom generálnom štábe i v Stalinovi samotnom príjemnú eufóriu a bombastické fámy o neporaziteľnosti Červenej armády. Všetci mali čoskoro vytriezvieť v tzv. zimnej vojne proti Fínsku.

Hitler hodil Stalinovi niekoľko obhlodaných kostí v podobe vojnovej koristi, ktorá sa skladala iba z 300 lietadiel, 900 diel, niekoľko tisíc pušiek a guľometov a príslušnej munície. Historicky štvrté delenie Poľska bolo zavŕšené. Víťazom ostávalo niečo s dobytým územím urobiť. Základom skazy sa stal Hitlerov dekrét z 12. októbra 1938 s účinnosťou od 26. októbra 1939, podľa ktorého sa zo značnej časti Poľska stal Generálny Gouvernement (Generalgouvernement für die besetzen Polnische Gebiete – Generálny gouvernement pre obsadené poľské územie). Bolo to územie s rozlohou 93 900 kilometrov štvorcových s približne 12 miliónmi obyvateľov; po prepadnutí Sovietskeho zväzu nacistickou vojnovou mašinériou 22. júna 1941, sa plocha Generálneho Gouvernementu zvýšila na 145 000 kilometrov štvorcových a počet obyvateľstva stúpol na 17 miliónov.

Pôvodný Generálny Gouvernement bol rozdelený na štyri správne jednotky, distrikty:

1. Varšavský (so sídlom vo Varšave),
2. Krakovský (so sídlom v Krakove),
3. Lublinský (so sídlom v Lubline),
4. Radomský (so sídlom v Radome).


Po vypuknutí vojny so Sovietskym zväzom pribudol Haličský distrikt, ktorý pozostával zo štyroch poľských vojvodstiev.

Jeden z najväčších znalcov nacistickej problematiky britský profesor I. Kershaw v monumentálnej dvojzväzkovej štúdii o Hitlerovi zaujal k tejto dobe nasledujúce stanovisko: “V bývalom Poľsku však malo násilie naproste neobmedzený, systematický charakter bolo vykonávané v merítku, ktoré samotná Ríša nikdy nepoznala. Vlastne tu nefungovali žiadne – ani najdrakonickejšie – zákony. Polícia dostala naproste voľnú ruku. Dokonca i na pričlenených územiach sa malo jednať z policajného hľadiska tak, ako by bola mimo Ríše. Je však pravda, že to, čo sa dialo na dobytých územiach, sa ešte ani vzdialene nepodobalo neobmedzenej genocíde, ktorá nastane počas sovietskeho ťaženia v lete 1941. Avšak genocídne rysy sa už objavili. Bolo to cvičisko pripravujúce sa budúce dianie“ (In Kershaw II., 2004, cit. d. str. 242).

Ukrutnosť a násilie okupovanom Poľsku reprezentoval nacistický režim v osobe Hansa Franka, prvého guvernéra Generálneho Gouvernementu. Už v roku 1939 v rozhovore s Hitlerom poznamenal: „Môj postoj k židom je netrpezlivým čakaním na ich zmiznutie z povrchu zemského“.


Hans Frank sa narodil 23. mája 1900 v nemeckom Karlsruhe. Vyštudoval právo a ekonómiu na univerzitách v Mníchove a Kieli; promoval ako doktor práv. V roku 1923 vstúpil do SA a čoskoro sa stal v Mníchove vedúcim právneho oddelenia nacistickej strany. O päť rokov založil Zväz nacionálne socialistických právnikov Nemecka a v roku 1930 bol za NSDAP zvolený za poslanca Ríšskeho snemu, Reichstagu. Jeho kariéra prudko stúpala. Roku 1933 sa stal ríšskym komisárom pre justíciu a v tom istom roku i prezidentom Akadémie nemeckého práva. O rok neskoršie už bol ministrom bez portefeuille, t.j. bez kresla či rezortu. Po menovaní za šéfa civilnej správy v obsadenom Poľsku sa 26. októbra 1939 stal generálnym guvernérom so sídlom v Lodži a neskôr v Krakove.

Frank niesol plnú zodpovednosť za všetky masakry civilného i židovského obyvateľstva, za teror, ktorý nacisti rozpútali po likvidácii varšavského povstania a zrovnania židovského geta vo Varšave so zemou.

Ako je všeobecne známe, prvé koncentračné tábory vznikli v Nemecku v roku 1933 na popud Hermanna Göringa, neskoršieho ríšskeho maršala hneď po tom, ako sa vlády zmocnil Hitler. Boli nástrojom politickej represie voči odporcom nacionálneho socializmu. Vtedy ešte koncentračné tábory podliehali polícii, avšak od roku 1936 už patrili pod správu SS i vzhľadom k tomu, že vrchný veliteľ SS Reichsführer Heinrich Himmler sa stal i šéfom nemeckej polície. Posádky koncentračných táborov sa regrutovali výlučne z radov SS, neskôr na priamy Himmlerov rozkaz boli vytvorené špeciálne jednotky SS – Totenkopf Verbände, povestné smrtihlavy.

Správa koncentračných táborov podliehala Hlavnému úradu ríšskej bezpečnosti (RSHA – Reichssicherheithauptamt), správe Hlavného úradu pre hospodárstvo a administráciu SS (WVHA – SS Wirtschafts und Verwaltungshauptamt).

Prvé, čo nacisti so Židmi urobili, natesnali ich do takzvaných get. Takmer v každom väčšom poľskom meste bolo židovské geto. Tak napríklad varšavské geto vzniklo v roku 1940. Na ploche necelých 3 kilometrov štvorcových (presnejšie 2,6 km2) sa tiesnilo neuveriteľných 450 000 ľudí. Ako je známe, kvôli neľudským podmienkam vypuklo v tomto gete 19. apríla 1943 židovské povstanie, ktoré Nemci zlikvidovali 16. mája 1943.


Židia Generálneho Gouvernementu boli postupne sústredení v getách, o ktoré sa však nikto nestaral. Spočiatku nik nevedel, čo s nimi. Nemci sa spočiatku dosť opatrnícky stavali k riešeniu tejto otázky. Padali návrhy vysťahovať ich na Madagaskar, vyviezť na Sibír ap.
Definitívne rozhodnutie padlo 20. januára 1942 vo vile na predmestí Berlína, na brehu jazera Wansee na konferencii pod vedením kata českého národa R. Heydricha, kde boli dojednané podmienky pre konečné riešenie židovskej otázky. „Experti“ rozhodli, že jej vykonaním bude poverený Brigadeführer SS Odilo Globocnik. Operácia Reinhard, ako bola likvidácia nazvaná, sa mala uskutočniť vo vyhladzovacích táboroch Belzec, Treblinka a Sóbibor.
Operáciu Reinhard začali nacisti realizovať v marci 1942.

Aj keď sa v literatúre donekonečna opakuje, že išlo o koncentračné tábory, je viac než isté, že to boli likvidačné, vyhladzovacie tábory, kde (Nemci používali výraz Vernichtung – pozn. J.D.)

Nemci v týchto táboroch smrti nerobili žiadne selekcie ako napríklad v Osvienčime, Bergen – Belsene, Mauthausene, Ravensbrücku, Sachsenhausene prípadne iných lágroch, kde časť najzdravších ľudí nacisti využívali na neľudskú prácu alebo na neľudské pokusy. V prípade likvidačných táborov si Nemci nechávali len niekoľko nových väzňov, aby nahradili tých, ktorí sa manipuláciou s mŕtvolami fyzicky vyčerpali; tých samozrejme poslali buď do plynu alebo ich zastrelili.

Likvidačné tábory pracovali ako dobre naolejovaný stroj. Napríklad tábor v Treblinke bol schopný za 24 hodín zlikvidovať a upratať 20 000 Židov, to znamená približne 10 veľkých transportov po 2000 ľuďoch. Príchod transportu, odchod do tábora, zobliekanie, strihanie, samotná exekúcia v plynových komorách trvala priemerne 40 minút...
Pre akciu Reinhard Nemci vybudovali tri veľké likvidačné tábory, kde sa vraždilo výfukovými plynmi v komorách smrti.

BELZEC – bol vybudovaný v roku 1942 pri dedine Belzec v blízkosti železničnej trate Lublin – Ľvov. Počas relatívne krátkej doby zahynulo v tomto lágri asi 450 000 Židov. Z tohto obrovského množstva ľudí prežili iba – dvaja...


TREBLINKA – likvidačný tábor sa nachádzal necelých 100 kilometrov severovýchodne od Varšavy na brehu rieky Západný Bug. V Treblinke boli zavraždení všetci Židia z varšavského geta a ďalšie tisíce z obvodov Lublinu, Radomy, Haliče a Krakova. Triezve odhady hovoria, že v Treblinke Nemci zavraždili okolo 900 000 ľudí, z toho 99,7 % tvorili Židia.


SOBIBÓR – sa nachádzal asi 120 km východne od Varšavy. V tomto vyhladzovacom tábore počas svojej krátkej existencie našlo smrť okolo 250 000 ľudí.


Nehovoríme o ďalších koncentračných táboroch, kde našli smrť ďalšie tisíce, ba státisíce ľudí (Osvienčim – Brezinka asi 1, 5 mil. obetí, Chelmno asi 350 000, Majdanek asi 360 000), veď je všeobecne známe, že nacisti počas Druhej svetovej vojny „prevádzkovali“ okolo tisíc koncentrákov, kde praktizovali neľudské besnenie a neskutočné orgie smrti.

Všade, či už to bolo v koncentračných táboroch či v táboroch likvidačného charakteru sa tým, čo žili, naskytol stále jeden a ten istý obraz, ktorý prekonával akúkoľvek mysliteľnú fantáziu. Obrazy, ktoré kedysi dávno namaľoval v apokalyptickej hrôze a fantazmagorických víziách posledného súdu holandský maliar Hieronymus Bosch (1450 – 1516), boli oproti realite nacistických koncentrákov len slabučkým odvarom.

Najviac ľudí bolo vždy natlačených pri dverách komory smrti. Boli to mŕtvoly v poslednom zápase o holý život, mŕtvoly s otvorenými, vyhasnutými očami, mŕtvoly s bizarne pokrútenými údmi, mŕtvoly rôznych farebných odtieňov, mŕtvoly zašpinené zvratkami a exkrementami, niektoré v podrepe, iné postojačky, ďalšie s penou na modrých ústach so šrámami a krvavými stopami, mŕtvoly zakliesnené v sebe, ako by si vyznávali lásku, dospelí pomiešaní s malými deťmi, cudzí s rodinami, rodiny s cudzími, strašná apokalyptická vízia dvoch démonov smrti Hitlera a jeho sluhu Himmlera a pravda s požehnaním nenávistného Lucifera guvernéra Franka.

Z rozsahových dôvodov sa nemôžeme venovať vzburám, ktoré otriasli všetkými týmito tábormi smrti. Isté je, že Židia sa spávali hrdinsky napriek tomu, že bojovali proti presile nielen esesákov, ale i dobre vyzbrojených ukrajinských stráží.

Oslobodenie Poľska bolo súčasťou prípravy gigantického útoku Červenej armády na Nemecko. Ofenzíva sa začala 12. januára 1945 na fronte od Memelu až po Rumunsko. Zúčastnili sa jej vojská 3. bieloruského frontu (generál Čerňachovskij), 2. bieloruského frontu (maršal Rokossovskij), 1. bieloruského frontu (maršal Žukov) a 4. ukrajinského frontu (generál Jeremenko). Napriek tomu, že sa ofenzíva uskutočnila v zložitých poveternostných podmienkach, mali Rusi zdrvujúcu prevahu (17,6 krát viac lietadiel, 5,5 krát viac ľudí, 7,8 krát viac diel, 5,7 krát viac tankov. Ofenzíva bola taká blesková a vojenské operácie také skvelé a rýchle, že už 29. januára 1945 stáli Žukovove armády takmer pred Berlínom, konkrétne na ceste do Frankfurtu nad Odrou, nespomínajúc, že dobyli Varšavu, resp. jej zrúcaniny 17. januára, Krakov 20. januára, či 23. januára Poznaň

Blížil sa koniec a spolu s ním i odhalenie zločinov nacistickej soldatesky na čele s démonom Hitlerom a jeho kamarilou.

Beštialita, násilie, ponižovanie a teror mali zmeniť a ponížiť ostatné obyvateľstvo Generálneho Gouvernementu. Ľudia sa mal stať otrokmi vo vlastnej krajine, zákony tohto územného nepodareného paškvilu mali zabiť v ľuďoch dôstojnosť a lásku k svojej otčine. Napriek všetkému vzbĺkli aj v týchto smutných končinách ohne odporu, vzbury, bezbrannými a neozbrojenými mučeníkmi, mená ktorých nebudú nikdy zabudnuté, pretože ani tie najneľudskejšie podmienky života nezavraždili v ľuďoch city, porozumenie a túžbu po slobode.

Spravodlivosť je spravodlivá! Na Berlínskej konferencii troch mocností 17. júla 1945 bolo rozhodnuté postaviť nacistických zločincov pred spravodlivý súd. A ten, ako vieme, sa konal v Norimbergu.

Avšak skôr než sa udial, bolo v Nemecku vyhlásené celoštátne pátranie po najvýznamnejších nacistických zločincoch. 6. mája 1945 zatkli vojaci 7. americkej armády z jej 36. pešej divízie v lesnej chate poblíž Berchtesgadenu v Bavorsku Hansa Franka, poľského kata č.1. Pri svojom zatknutí sa bránil a takmer sa mu podarilo spáchať samovraždu. Američania ho však vzali do parády a zachránili, aby mohol vypovedať pred medzinárodným tribunálom v Norimbergu. Frank sa správal vzorne. Američanom odovzdal celý nakradnutý majetok a zároveň poklad najväčší, 38 zväzkov denníka, ktorý si počas celého pôsobenia v Poľsku starostlivo viedol, a zapisoval podrobnosti, ktoré po prečítaní sudcom spôsobovali ťažkosti pri zaspávaní. Heydecker s Leebom (2007, cit. d. str. 59) okrem iného uviedli, že Frankove denníky „obsahovali tú najstrašnejšiu žalobu, akú kedy napísal človek sám proti sebe“.

Sudcovia v Norimbergu súdili nacistických zločincov na základe obžaloby, ktorá pozostávala zo štyroch hlavných bodov:

1. zo sprisahania,
2. zo zločinov proti mieru,
3. z vojnových zločinov,
4. zo zločinov proti ľudskosti.


Frank bol obžalovaný z bodov 1, 3 a 4, súd napokon jeho vinu uznal len v bodoch 3 a 4, čo však aj tak stačilo na rozsudok smrti. Frank bol popravený 16. októbra 1946 napriek tomu, že svoje činy teatrálne oľutoval.

Ľudia si dodnes neuvedomujú skutočnosť, že práve vtedy, keď sa Hitler v roku 1933 dostal legálnym spôsobom k moci, zvíťazili zároveň úklady temnôt. Boli dielom pôsobenia tajných spoločností, cestou do pochmúrneho stredoveku. Lenže nacisticky režim čo sa týka ukrutnosti prekonal i dobu antiky. Prezentoval sa veľkohubými vyhláseniami, morom zástav so svastikou. Nacisti na čele s Hitlerom znásilnili Nemecko brutálnou ideológiou a okradli ho o demokratické hodnoty získané weimarskou republikou. Upísali sa rytmu diabolských taktov wagnerovskej hudby s tancami zapálených faklí a ostrých svetiel reflektorov, kde vreskot obrovského davu prekričal každú zmienku o pravde, a pripomínal skôr zhromaždenie posledného súdu.

Jedno je isté. Z temných kútov kremačných pecí všetkých koncentračných táborov, z výkrikov nevinne zavraždených obetí, mal sa zrodiť nový svet, svet nadčloveka. Mal byť odkojený zvrátenou himmlerovskou a hitlerovskou nacistickou ideológiou.

Našťastie tento fenomén si ľudia uvedomili hneď po víťazstve nad nenávideným nacizmom, pretože vedeli, že išlo o jasnú prezentáciu ZLA v gigantickom meradle. Nacisti boli odsúdení na základe racionálnej dohody víťazných mocností a prvom zladení rozličného práva a spravodlivosti v dejinách justície. Jedno však by sme predsa len norimberskému procesu mohli vytknúť a to fakt, že ezoterické skupiny, ktoré mali veľký vplyv na zverstvách Druhej svetovej vojny zostali nepovšimnuté a teda nepotrestané. Málo kto si to uvedomuje, hoci je viac než jasné, že i po uplynutí takmer tri štvrte storočia platí, že doktrína nacionálneho socializmu v Nemecku vytvorila úplne novú civilizáciu násilia, krvi a smrti.

Šťastie, že trvala len niečo vyše dvanásť rokov...
V tomto pekle hrôz, násilia, nenávisti a intolerancie sa vydávali aj známky. Sú poplatné dobe, v ktorej vznikli. Je isté, že príliš nehýria fantáziou svojich tvorcov, i keď boli robené s typickou nemeckou dôkladnosťou a precíznosťou. Sú presne také, aký bol režim, ktorý reprezentovali: bezfarebné a smutné...

Prvé známky Generálneho Gouvernementu vstúpili do platnosti 1. decembra 1939. Boli to známky Nemeckej ríše (č. 513 -514; 516 – 525, 528), opatrené pretlačou Deutsche Post Osten, pričom na hornom okraji bola uvedená hodnota známky od 6 grošov po 2 zloté. Celkom išlo o sériu 13 známok.

Prvé známky s nápisom General Gouvernement a ríšskou orlicou s hákovým krížom boli opatrené čiernou pretlačou vo Viedni. Išlo o známky Poľska znetvorené masívnou pretlačou, ktoré boli pravdepodobne v chvate určené na poštové účely. Platili vo všetkých hlavných oblastiach Generálneho Gouvernementu.

Ďalšie emisie boli poznačené temnými časmi a málo videnou originalitou. Obmedzovali sa len na portréty Hitlera, staré hrady, prípadne historické pamiatky starých poľských miest, kedy v nich pôsobili príslušníci obávaného teutonského rádu na čele s obávaným Ulrichom von Jungingen, ktorý v mene božom likvidoval ohňom a mečom Poliakov, kam len prišiel. Výnimku tvorí akurát známka Mikuláša Koperníka, slávneho poľského astronóma.

Počas existencie Generálneho Gouvernementu boli vydané i štyri série služobných známok (celkom 36 známok) a jedna séria známok doplatných (4 známky). Posledné výplatné známky boli dané do obehu 26. októbra 1944 pri príležitosti 5. výročia existencie Generálneho Gouvernementu. Počas celého jeho trvania bolo vydaných 125 výplatných, 36 služobných a 4 doplatné známky, celkom 165 známok. Okrem toho boli ešte vydané tri priehradkové listy v harčekovej úprave. V roku 1941 Krakow – 8 známok (Mi 65), v roku 1943 pri príležitosti 400. výročia narodenia M. Koperníka (10 známok v priehradkovom liste) a v roku 1944 pri príležitosti 5. výročia Generálneho Gouvernementu 8 známok v priehradkovom liste (Mi 125).










Generálny Gouvernement zanikol v priepasti času, ale filatelisti si jeho existenciu pripomínajú zbieraním dosť chudobného filatelistického materiálu možno bez toho, aby si uvedomili strašné historické skutočnosti, ktoré viedli k jeho existencii.
Môžeme len dúfať a veriť, že na svete už nikdy nikde žiadny Generálny Gouvernement nevznikne...

Kežmarok, august 2012 J. Duffack

Literatúra:

Duffack, J.J.: Démon z jiného světa. Vyd. Naše vojsko, Praha 1997
Duffack, J.J.: Holocaust. Nepublikovaný rukopis vo vlastníctve autora, 2010
Heydecker, J., J., Leeb, J.: Norimberský proces. Vyd. Ikar, Euromedia Group, Praha 2004
Katalóg Michel Deutschland 2002 - 2003
Kershaw, I.: Hitler II. 1936 – 1945. Vyd. Argo, Praha 2004
Werth, A.: Od Stalingradu po Berlín. Vyd. Epocha, Bratislava 1969
Werth, A.: Od paktu po Stalingrad. Vyd. Pravda, Bratislava 1968

---

Vytištěno ze serveru https://www.infofila.cz