Jiří Winter - Neprakta - zberateľ a karikaturista
Datum vydání: 10. 11. 2005
Tridsaťpäť tisíc kreslených úsmevov
Už dávno dosiahol pomyselný Olymp českého kresleného humoru. Jeho kresby medzi ľuďmi priam zľudoveli. Jeho osudovým časopisom sa stál známy humoristický týždenník Dikobraz, s ktorým spolupracoval vyše štyridsať rokov. Humor jeho kresieb je úprimný, prostý, zrozumiteľný, úsmevný a príjemný. Tento kráľ českého kresleného humoru, napriek úctyhodnému veku, nepúšťa ceruzku z ruky. Na jeho konte je doteraz vyše 35 tisíc obrázkov. O obľúbenosti jeho tvorby svedčí aj to, že ako prvý český karikaturista získal titul zaslúžilý umelec (1981). Za svoju celoživotnú tvorbu ho vlani v novembri pri príležitosti jeho osemdesiatin ocenili Radom Bielej opice (cena Českej únie karikaturistov). Maliar, ilustrátor a karikaturista Jiří Winter, ktorý svoje kresby podpisuje ako Neprakta.
Osemdesiatka. Krásny vek. Ako sa cítite?
- Nesťažujem sa. Mám síce artrózu v kolenách, ťažko ich zohýbam, ale ruka ma počúva. Dnes už však po redakciách nechodím. Vydavatelia a spisovatelia chodia ku mne domov.
Takže vašich kúzelných kresieb ešte stále pribúda a pribúda...
- Áno. Aj keď už bývalú normu nestíham. Ale takých päť kresieb, s ktorými som spokojný, za týždeň ešte urobím. Kedysi som maľovával jeden obrázok denne.
Už šesťdesiat rokov kreslíte humor. Je to pre vás stále viac práca, alebo už iba hobby? Baví vás to ešte?
- To viete, že áno. Moja práca je moje hobby. Aj keď som dosť vyťažený, chutí a nápadov mám stále dosť. Horšie je to už s výdržou. Preto sa teším z každej novej kresby. Kreslený výtvarný humor to je vlastne celý môj život. V tejto práci som sa mohol naplno venovať a aj realizovať svoje ďalšie hobby - prírodné vedy, históriu, umenie a všetko, čo ma v živote zaujíma a inšpiruje.
Tvoríte teda stále časopisecký humor, aj keď mu dnešná doba veľmi nežičí?
- Dnes už nie. Ani niet takého časopisu, do ktorého by som chcel prispievať. Dobré humoristické časopisy sa vytratili. V zahraničí nie je zvykom robiť humoristický časopis, ako bol náš rodinný časopis Dikobraz, ktorý čítali všetky generácie. Dnes všetky české časopisy patria zahraničným vydavateľom. Sú to vlastne iba ich české mutácie, do ktorých sa domáci humor nedostane. Keď vlani vzkriesili Dikobraz, môj osudový časopis, nakreslil som preň ešte pár vecí. Zadarmo. Považoval som to za svoju povinnosť. Kvalitné autorské zázemie spolupracovníkov kreslený humor v Čechách má. Výtvarníkov musí však hlavne zaujať, inšpirovať a vedieť ich aj oceniť.
Prezraďte nám, čo ste kreslili najradšej?
- Akčné vtipy, históriu, zvieratá a naše pekné dievčatá. Tiež plagáty, kalendáre a pohľadnice. Ale vždy musím mať radosť z kresby, ktorú nakreslím. A úprimne sa z nej zasmiať. Aj kreslenie vtipov je seriózna práca, ako každá iná a jej výsledky musia za každých okolností vyzerať profesionálne. Vyžaduje si celého človeka, všetok jeho kumšt, umenie a ešte aj čosi navyše. Srdce. Musíte ju robiť z presvedčenia, nie iba remeselne a rutinne.
Hovorí sa, že umenie sa dedí. Ako je to u vás? Zdedili ste po niekom výtvarný talent? Spomeniete si kedy ste začali maľovať?
- Otec, hoci bol sklenársky majster, bol nadaný hudobník, dá sa teda povedať, že mal umelecké nadanie. Ale výtvarne nadaný nebol. Rovnako moja matka Márie. Ani v rodine široko-ďaleko nikto. Bývali sme pri papierni, dodnes je tam ulica U papírny. Ako jedináčik som mal haldy papierových odrezkov, všetky iba pre seba. Tak som čmáral a čmáral. Už ako dvojročné decko. Príbuzní usúdili, že by zo mňa mohol byť profesor kreslenia. Byť maliarom vtedy nebolo solídnou existenciou. Ja som maturoval cez vojnu, v roku 1942. Ako študent som spolupracoval so zoologickým oddelením Národného múzea. Ešte predtým, ako dieťa, som bol doma v pražskej zoo, od ktorej som o niekoľko rokov starší. Brával ma do nej otec, keď v nej stále niečo zasklieval. V múzeu som obdivoval svetoznámeho entomológa, odborníka na hmyz, pána docenta Obenbergera. Lákali ma preto prírodné vedy. Vtedy však boli v Prahe vysoké školy zatvorené. A grafická škola nebola vysoká, ale len stredná. Nastúpil som teda ešte na grafickú… Mal som tak dve maturity. Aj keď som po vojne na prírodovedeckú fakultu nastúpil, už vo mne prevládlo kreslenie. Nebyť vojny, mohol byť zo mňa prírodovedec, nejaký riaditeľ zoo.
A ako ste sa nakoniec stali karikaturistom?
- Možno tak trochu z donútenia. Ako výtvarník som začínal po vojenčine, v dobe po Februári, a ak som chcel prežiť, musel som kresliť to, čo ma uživí. Pre zberateľov, ktorí ešte zostali, som bol neznámy výtvarník. Svoje peniaze radšej investovali do diel známych majstrov. Preto som sa začal špecializovať na kreslený humor.
Nakreslili ste už vyše 35 tisíc kreslených vtipov a úsmevných obrázkov. Dostali ste sa tým aj do Guinessovej knihy rekordov. Spomeniete si ešte na svoj prvý vtip publikovaný v novinách?
- To viete, že áno. Mám ho vystrihnutý a niekde odložený. Vyšiel v novembri v roku 1948 v Svobodném slove v nedeľnej prílohe. Je o zaľúbenom hasičovi, ktorý na vysunutom rebríku na štvrtom poschodí polieva svojej slečne, ktorá tam býva, kvety v črepníkoch. Bol to jeden z dvoch vtipov, ktoré si vybral z našej prvej ponuky vtedajší redaktor tohoto denníka pán Peroutka.
Kde sa vzal váš tajomný pseudonym Neprakta?
- Na začiatku to nebolo mienené ako pseudonym. Robiť kreslený humor v tej dobe, a ešte navyše aj neangažovaný a nebudovateľský, bolo niečo neobvyklé a teda aj NEPRAKT-ické. Niečo, ako prekážkový beh na dlhé trate a diskvalifikácia nad nami visela ako Damoklov meč. Museli sme byť ustavične v strehu a prežívať ako sa dalo. Okolo nás vtedy vznikali nové umelé a nič nehovoriace názvy národných a družstevných podnikov a obchodov NARPA, OBUVA, ODEVA... Tak sme aj my s Kopecným založili firmu s “truc“ názvom na kreslenie vtipov NEPRAKTA. Postupne sa toto slovo vžilo.
Všetky nakreslené vtipy ste si vraj číslovali. Aj ich archivujete? Koľko sa vám z nich zachovalo?
- To bol nápad Bedřicha a ukázal sa ako veľmi prezieravý. Bohužiaľ, veľa mojich kresieb sa stratilo v redačných archívoch, ale aj na výstavách. Hlavne tých erotických. Napr. z Ruska sa mi nevrátila takmer ani jedna. O niektorých viem, že boli zničené v roku 1968.
Mali ste v Dikobraze problémy s cenzúrou?
- Ja som nikdy nekreslil politický humor. A cenzúra nikdy nebola predbežná, ale až dodatočná. Hromobitie napr. spôsobil obrázok Léda s labuťou. Na ÚV nevideli labuť, ale hus. Šéfredaktorovi sa ich nepodarilo presvedčiť, že hus má iné nohy. Preto bol hneď dočasný zákaz kresliť akúkoľvek hydinu. Tiež v časoch konania zjazdov žien sa nesmeli kresliť vtipy o bosorkách. Ale šéfredaktori sa nás vedeli vždy zastať.
Čo vám v dnešnom českom kreslenom humore najviac chýba?
- Nezáujem o humor ako taký. A nielen kreslený. Ľuďom vystačia aj televízni treťotriedni, tzv. pseudobaviči, ktorí sa smejú sami sebe a ani nevedia prečo.
Veríte ešte na znovuzrodenie českého kresleného humoru?
- Som optimista. Keď sa každý začne venovať iba tomu, čo vie robiť, zase bude, vráti sa.
Často ste vystavovali v zahraničí, nielen na východe, ale aj na západe. Nelákalo vás to zostať tam, veď ste všestranný výtvarník. Vraj to skúšal na vás aj anglický vydavateľ Playboya?
- Rád som cestoval so svojimi výstavami. Najčastejšie som bol v Poľsku, kde som mal asi 30 výstav. Rád si spomínam aj na Francúzsko, kde som sa stretol s Chagalom, ochutnal pravú kovbojskú kávu a na vlastnej koži zažil Pigalle. V západnom Berlíne, kde mala moja výstava veľký úspech, zo mňa vtedajšia naša tlač urobila “úspešného propagátora socializmu“, čo ma teda nepotešilo. Je pravda, v Londýne mi ponúkali bezplatný ateliér a kráľovské peniaze. Bez problémov by som sa tam bol uživil. No tá šanca ako rýchlo prišla, tak sa aj minula. Ale nebanujem, myslím si, že tu sa mi žije pokojnejšie. Všetko tu poznám. Mám tu priateľov... Aj keď som tu nebol vyslovene preferovaný, nikto ma neobťažoval. Praha je mesto, ktoré mám rád a nevymenil by som ho.
Pre mnohých výtvarníkov ste vzorom. Jednému z nich ste sa však venoval aj osobne. Renému Janoštíkovi /1956/. Hrdo sa k vám hlási, ako ku svojmu učiteľovi.
Áno, je to môj žiak. Je to zdatný stavbár. Inžiniersku presnosť prenáša aj do kresleného humoru. Aj keď prebral niektoré rysy z môjho rukopisu, zachováva si osobitnú a jedinečnú formu videnia. Som rád, že pokračuje v overenej tradícii v linke a že ako pointou, tak i prevedením sa hlási k láskavému humoru. Žije v Střelicích pri Brne.
A ako si spomínate na Slovensko a výstavu v Bratislave?
- To viete, že si rád spomínam na svoju výstavu v krásnej Bratislave. Veľmi úspešnú. Slováci kreslenému humoru rozumejú. Videl som a cítil, že sa ľuďom moje kresby páčia. Nechýbali na nej ani kolegovia z týždenníka Roháč. V knihe hostí som našiel aj milý zápis Boženy Plocháňovej. Niekde v archíve mám aj spoločnú fotografiu s karikaturistom Milanom Vavrom, niekdajším vedúcim výtvarným redaktorom v Roháči. Pozdravte ich odo mňa!
Spomínate si na nejakú veselú historku spojenú s niektorou vašou kresbou?
- Jejej, tých by bolo! Spomeniem len jednu. Nakreslil som dvojicu milencov v posteli. Vo dverách sa objaví manžel tej dámy a hovorí: Ja viem, že prichádza jar, ale prečo prichádza pán Pěnovka? Aj keď autor námetov ku vtipom si mená vymýšľal, istý pán sa tak skutočne menoval. Napísal do redakcie, že je síce pravda, že chodí za vydatou dámou, ale že o tom nikto nevie. A nechce nič, len aby mu redakcia dala adresu kamaráta, ktorý ho takto nepekne udal. Redakcia, ako býva zvykom, mu neodpovedala. Raz keď mal dotyčný pán cestu do Prahy, navštívil šéfredaktora. Ten mu nalial vodku a ubezpečil ho, že je to iný Pěnovka z Moravy, čím sa mu ho podarilo nadobro odbiť...
Všetky Nepraktove ženy
Známe sú majstrove slabosti pre pôvab žien. Priťahujú ho nielen ako vzory pre ladné tvary ženských postavičiek v jeho kresbách, ale aj v osobnom živote. Zdenka, Mila, Jiřina a Daniela. Také mená patria jeho doterajším manželkám. Predvlani sa majster štvrtýkrát oženil. Mal 79 rokov. Prvýkrát sa ženil ako 28-ročný. Vzal si Zdenku, po nej Milenu, Jiřinu a Danielu. Dvakrát sa rozviedol a raz ovdovel.
O vašej vile idú chýry, že je plná nielen starožitností, exotických masiek a sošiek, kostier zvierat, ale aj ľudských lebiek. A predsa sa k vám do domácnosti nasťahovali postupne štyri vaše zákonité manželky. Nebáli sa?
- Mal som ešte aj hadov a škorpióny. Všetky manželky to neprežili, prvé dve som vymenil.
Vraj vaša prvá manželka sa neskôr stala paňou anglického šľachtica - aj u nás známeho futbalového mága päťdesiatych a šesťdesiatych rokov, sira Stanleya Mathewsa?
- Áno, je to tak. Zdenka. Ale Sir už zomrel. Nebol chudobný. Exmanželka ešte žije na jeho, dnes už jej panstve na “ostrovoch“ a vraj nie zle.....
Vo vašich kresbách ste často nakukovali do postelí krásnym ženám a ich milencom. Považujú vás preto za znalca žien...
- Vždy sa mi páčili ženy, ako mužovi aj ako maliarovi. Mám k nim ten najlepší vzťah a najpríjemnejšie skúsenosti. Kreslím naše dievčatá rád, lebo sú najkrajšie. Majú trocha plnšie postavy, prsia tak akurát a vyšpulené zadočky. Vo svete niet nad ne. A, navyše, sú krásne a príťažlivé aj po štyridsiatke.
A vaše nezabudnuteľné, krásne, zvodné a eroticky nepraktovské ženy, dievčatá a slečny? Kreslili ste najkrajšie ženské zadočky z celého Dikobrazu.
- Spojiť humor s erotikou je akt logický, prirodzený a zábavný. Humor vyvoláva smiech a dobrú náladu a erotika je tiež pre potešenie a zábavu. Veď nahota pekného ženského tela nie je nič hriešne a jemná erotika v podobe účinnej nahoty je nástrojom umenia, ktoré ho potrebuje na vyjadrenie vzletných myšlienok. Veď aj sex je radostná a krásna činnosť. S tým iste súhlasia nielen muži, ale i ženy.
Aký typ ženy sa vám páči najviac?
- Žena, ktorá má všetko, čo má mať. Lepšie je viac, ako menej. Veď aj muži písali do Dikobrazu: “...a pridajte im nejaké to deko navyše“.
Všetci Nepraktovi muži
V priebehu svojej doterajšej kariéry majster dlhodobo spolupracoval s tromi autormi a dodávateľmi námetov k jeho kresleným vtipom. Dokázal neskutočné, že firma Neprakta mala až tri polovičky “poloautorov“.
- Prvý môj poloautor bol inžinier Bedřich Kopecný (spolupráca v rokoch 1948-1970), orientálny zberateľ a literát. Bol to príklad pražského bohéma, vždy mierne, ale sympaticky “pod parou“. Fešák, mimoriadne vtipný človek. Naša úspešná spolupráca trvala až do jeho smrti. Druhý nasledoval spisovateľ Miroslav Švandrlík. Stretli sme sa na Haškovej Lipnici v r. 1960. Ale bližšie som sa s ním zoznámil až neskoršie v redakcii Dikobrazu. Naša takmer štvrťstoročná spolupráca trvala až do r. 1989. Potom sa začal venovať len písaniu. Na jeho miesto nastúpil novinár Emil Schneider. Pracovali sme spolu šesť rokov. Predvlani som sa vrátil k spolupráci so Švandrlíkom.
Ktorý z vašich autorov námetov vám prinášal najlepšie nápady?
- Bedřich Kopecný. Bol to intelektuál, no tiež si rád vypil. Aj preto som za dvadsať rokov spolupráce nakreslil len niečo vyše 14 tisíc vtipov. Pritom našich prvých päťtisíc vtipov sme kreslili dlhých sedem rokov. Švandrlík, naopak, sypal nápady ako z rukáva. Aj keď boli z nich niektoré horšie, našli sa aj výborné. Stíhal som plniť požiadavky všetkých redakcií, predovšetkým Dikobrazu. So Schneiderom som spolupracoval už v časoch, keď Dikobraz zanikol a humoristické časopisy v Čechách absentovali. Nakreslili sme ich spolu asi 700, väčšinou čiernobielych vtipov. Objavovali sa v časopisoch Květy, Tina, Rytmus života, Pardon, Večerník Praha, ale i v špecializovanom mesačníku Zabezpečení a kriminalita a iných.
Prečo ste si, na rozdiel od iných kolegov, nevymýšľali obrázky sám?
- Pretože rýchlejšie kreslím ako vymýšľam. Aj preto som dokázal nakresliť také množstvo vtipov. Ale nejakú stovku, celkom vydarených, som vymyslel aj sám. A pri knižných ilustráciach, tam mi ani nič iné nezostáva...
Neprakta ako ho nepoznáme
Kreslíte veľmi rád strašidlá, ilustrovali ste aj knihy o strašidlách. Veríte, že jestvujú?
- Nie, neverím. Ale tvárim sa tak, ako keby som veril. Dal som im výtvarnú podobu, asi sa vydarila (smiech).
A na horoskopy veríte?
- Tiež neverím, ale baví ma čítať ich, len tak pre zábavu.
Ste známy gurmán. Ktorú kuchyňu máte najradšej?
- Čínsku. Ich ponuka jedál nie je nikdy konečná. Ani taká bulharská kuchyňa nie je zlá. Ale tých chutných jedál je tam iba niekoľko. Pri arabskej ešte menej. Anglická a nemecká k nim ale nepatrí. Ale, to je debata na celú knihu...
K jedlu patrí aj dobré pitie.
- Pred pivom dávam prednosť vínu. Mám rád dobré suché červené vína.
Ste veľký milovník zvierat. Ale na dvore som už nevidel vášho psa, robustného bernského Trolla...
- Áno, už ho nemám. Mám rád veľkých psov, veľké plemená. K domu patrí vždy veľký pes. A na takého už dnes, bohužiaľ, nemám silu. Niekedy som mával aj troch psov.
Váš autogram mal pre zberateľov vždy veľkú cenu.
- Ale pre mňa a moju ruku to bola drina. Keď vyšla knižka 929 od Nepraktu, podpisoval som štyri hodiny v jednom kuse. Autogram som nikdy neodmietol dať. Najmä deťom.
Vašu tvár zdobí vždy spokojný úsmev. Prezraďte, prosím, na záver našim čitateľom svoje životné krédo.
- Nikdy sa nepoddávať osudu. Treba s ním neustále bojovať. A nikdy sa neobzerať späť.
NEPRAKTA ZBERATEĽ
Už vnútorné vybavenie jeho ořechovskej vilky / kedysi patrila známej rodine pražského pivovarníka pána Bořka/ vyberaným starožitným nábytkom hovorí a zberateľských chúťkach jeho majiteľa. Pán Winter na seba rád prezrádza, že celý život navštevuje antikvariáty a začal s tým ešte v štyridsiatych rokoch posledného storočia s priateľom Bedřichom Kopecným, svojim prvým autorom námetov kreslených vtipov, veľkým zberateľom orientálnych predmetov, keď tak sa aj zrodilo ich následné dlhoročné priateľstvo. Dnes je jeho dom múzeom plných lebiek a orientálnych predmetov. V jeho pracovnom ateliéri a už v hosťovskej obývačke začínajúc a ktorá je s ním spojená, vo vitrínach knihovníčky i mimo nich sa na návštevníka pozerajú početné ľudské lebky a časti kostier zvierat, ako aj orientálne masky z Indonézie. Na vzácnej starej komode, naľavo od vstupu do ateliéru nás svojim prenikavým zrakom sprevádzajú zase masky demónov. Spoločníkom a symbolickým
strážcom sú im krásne maľované a vyrezávané dvere pochádzajúce rovnako z východnej Ázie. Orientálne roštové kadidlo v obývačke dnes slúži netradične ako mini bar - z ktorého Majster ponúka svojich hostí / mne ponúkol viacročného Johnyho Walkera /. Lebka praobyvateľa Južnej Ameriky, stará vyše dvestopäťdesiat tisíc rokov, ktorá by bola cennou ozdobou pre každé svetové múzeum, a získal ju z pozostalosti známeho českého cestovateľa Friča /poznal sa s ním aj osobne/ - od jeho priamych potomkov, ktorý ju priniesol až z Južnej Ameriky, z pralesov od rieky Amazónky, je nepochybne najvzácnejší kúsok jeho zbierky. Lebka Čukču z ďalekej Čukotky, dar súčasného cestovateľa,aj keď nedýcha históriou, je tiež zvláštnou raritou jeho zbierky...Byvolia lebka s mohutnými rohy je dar od riaditeľa ZOO v Chomutove. A čo všetko ešte ukrývajú bedne v pivnici. To by určite vydalo aj za celý katalóg z jej depozitu. Aj keď je vilka trojpodlažná, predsa len výstavnou plochou je zberateľ značne limitovaný. Veď len ľudských lebiek priznáva Majster v zbierke osemsto kusov... Preto vystavené sú len predmety, ktoré sa mu najviac páčia / socha Budhu z Japonska, či mnohoruký boh múdrosti Ganeša z Indie/ a popritom ho aj inšpirujú. Ak by ste vyšli do záhrady, ale stačí sa pozrieť aj z okna jeho ateliéru, po ľavej strane veľkého dubového pracovného stola, uvideli by ste nielen starú kamennú studňu, ale aj rokmi poznačenú starú dlažbu a podivné kamenné sochy, získané z pozostalosti pražského Majstra kamenára ...
Čo všetko ste zbierali a zbierate Majstre?
- Začal som už ako školák. Klasiku. Rybičky, korytnačku, žaby, mloky, mince, zámky a spustu ďalších vecí...Neskôr orientálne predmety a artefakty. Ale aj africké a indické masky, sochy a sošky, lebky zvierat a ľudí. A tiež som choval hadov a škorpióny. A šváby - ako potravu pre škorpióny. Ale tie som už dávno, dávno rozdal - ešte pionierom do prírodovedeckých krúžkov v ich vtedajších pionierskych zariadeniach.. Ale najviac som mal psov. Veľkých a mocných. Vždy to bol však pes, ktorý patril k nejakému spoločenskému plemenu. A viete, že bernského Trolla, na ktorého ste sa ma už pýtali, som si priviezol až zo Slovenska?
Zberateľov lebiek, asi v Čechách nie je veľa?
- Ja sám ich poznám len asi šiestich.
Z toho čo ste zbierali ste spomenuli aj poštové známky. Páčili sa Vám tie malé obrázky?
- To viete, že sa mi páčili. Známky zbieral snáď každý chlapec. To patrilo nejako k nášmu mládežníckemu imidžu a iste nielen nášho. Aj keď dnes už má mládež prirodzene celkom iné záujmy. Niektoré sú skutočne majstrovské miniatúrne dielka. A zbieral som ich nielen ako chlapec, ale ešte aj v neskoršom veku ako študent. Ale filatelia, ako každá zberateľská vášeň, si vyžaduje čas - systematickú, ucelenú a poctivú prácu. Bez toho to nejde. A to som už neskôr bohužiaľ nemal na to čas. A tak táto chlapčenská zberateľská vášeň musela ustúpiť stranou, prednosť dostal kreslený predovšetkým humor, orientálne veci, lebky a starožitnosti. Zbierku známok som postupne rozdal mladým nadšencom filatelistom.
A čo ste zo známok zbierali?
- Známky Československa a tiež kuriozity. To viete v tých časoch v tridsiatych rokoch boli celkom iné podmienky pre zberateľov ako dnes. Tých známok a možnosti, zase až tak veľa nebolo. Navyše známky boli na pohľad všedné a celé dlhé roky rovnaké. Aj preto každý odstrihnutý rožok so známkou z poštovej obálky sa cenil. Známky sa najskôr zbierali z listov. A nielen československých, ktoré sa iba rodili za pochodu. Preto väčšinou to boli prvé české známky Hradčany od známeho maliara Alfonsa Muchu, v rôznych farebných vydaniach a tiež jeho Husita. Neskôr k ním pribudli portréty T.G. Masaryka od M. Švabinského, známky k 5. výročiu vzniku ČSR od toho istého výtvarníka. Až neskôr sa objavujú známky s námetmi ako sú hrady, krajiny, mestá , ako Praha, Karlštejn, Strahov..., skladateľ Bedřich Smetanavý, známy svojou operou Predaná nevesta, či čs. légie, neskoršie aj Štefánik a Masaryk, Tyrš, známka k výstave poštových známok Praga. V tom čase známky tvorili iba zopár výtvarníkov. Okrem Muchu a Švabinského ešte Brunner, Benda, Šimon, Silovský... Rakúsko-Uhorské s pretlačou nejako mimoriadne nás chlapcov nelákali, a cudzina tiež nebola dostupná len tak ľahko.
Dnešné známky, ale už aj po roku 1945, to už sú vlastne miniatúrne umelecké diela, také malé obrázky, ktoré zberatelia zbierajú aj pre ich pôsobivé výtvarné riešenie. Niekedy poštová známka to je priam pastva pre oči. Prostredníctvom výtvarnej hodnoty je jej zberateľská hodnota ešte vzácnejšia. Aj preto sú nielen predmetom zberateľského záujmu, ale napĺňajú aj človeka obdivom a údivom.
Prezradíte nejakú z kuriozít, ktoré sa Vám podarilo získať?
- Známky sú už dávno preč, ale nič také mimoriadne to nebolo. Pamätám si, že som celkom úspešne dal dokopy zbierku nevydaných aršíkov so slovenským mestom Nitra, ktoré bolo už v deviatom storočí sídelný mestom kniežat Veľkomoravskej ríše, bola z emisie z roku 1933, od rytca Seizingera.
Kreslili ste všetko od výmyslu sveta. Od humoru, pohľadníc až po kulisy a divadelnú oponu. Známky ste nenavrhovali?
- S radosťou by som bol nakreslil aj známky, ale nemal som to šťastie. S viacerými našimi výtvarníkmi, ktorí tvorili aj známky som sa poznal aj osobne - Svolinský, Cyril Bouda, Liesler... Pavel Sukdolák je tiež môj spolužiak z grafickej školy. Všetko to boli a sú majstri svojho remesla.
Treba len veriť, že aspoň niektorý váš obrázok sa niekedy dostane ako námet na známku. Napríklad ako obrázky Josefa Lady.
- Nebol by som proti. Prečo aj... Poštová známka už dávno nie je iba cenina.
Ako úspešný, skúsený a znalý všestranný zberateľ, čo by ste poradili filatelistom, zvlášť tým najmladším?
- Keď sa už rozhodnú zbierať známky, alebo čokoľvek iné, tak nech už sa venujú tejto činnosti systematický a seriózne. Aj zbieranie známok vyžaduje značnú obetavosť a niekedy aj odriekanie. Zberateľský úspech sa iste dostaví. Zberateľ musí mať na vedomí, že zberateľ nehľadá iba slávu alebo obdiv. Ide mu aj o niečo omnoho osobnejšieho. Tieto aktivity prinášajú nové poznania o živote a ľuďoch, o svete, pozoruhodné zážitky, nové priateľstva. Učia aj k estetike a láske k umeniu, k poznaniu dejín a histórie, cudzích a ďalekých krajín, k stanoveniu a porovnávaniu hodnôt, k disciplíne a zodpovednosti pri vedení zbierky. Niektorí pri známkach zostanú, niektorí sa cez známky dostanú postupom času k iným zberateľským záujmom - obrazy, sochy, starožitnosti...
A čo by ste im odkázali?
- Nech majú stále veľa nových pekných známok. Nech medzi darčekmi od rodičov a známych nechýbajú ani poštové známky. Prajem im veľa zberateľských úspechov. Nech majú na pamäti, že zbierka vypovedá veľa aj o jej majiteľovi...
Jiří W i n t e r /1924/, klasik českého kresleného humoru sa narodil a detstvo prežil v pražských Holešovicach, v rodine Karla a Márie Wintera, majiteľa firmy Sklenárstvo a rámovanie obrazov. Dnes žije a tvorí v známej pražskej vilovej štvrti Ořechovke v susedstve známych osobnosti, napr. Květy Fialovej a Jiřího Suchého... Kreslil už od detstva. Absolvoval pražskú reálku a Štátnu grafickú školu, študoval aj prírodné vedy. V novembri 1948 mu vyšiel prvý kreslený vtip v prílohe denníka Svobodné slovo - Kvítek a neskor aj v Dikobraze. V tom istom čase zakladá spolu so orientálnym zberateľom Ing. Bedřichom Kopečným firmu na kreslenie vtipov nazvanú Neprakta. V roku 1960 sa na Haškovej Lipnici stretáva s Miroslavom Švandrlíkom, ktorý vyhral Haškovú cenu za literatúru a Winter za výtvarnú tvorbu. Spoločne so svojimi spolupracovníkmi, autormi námetov kreslených vtipov - už zosnulým literátom Bedřichom Kopecným/1948-1970/, spisovateľom Miroslavom Švandrlíkom/1970-1994/ a novinárom Emilom Schneiderom /od r. 1994/ je autorom vyše 35 tisíc kreslených vtipov, ktoré boli od roku 1948 publikované vo viac než stovke rôznych periodík. Za rovnaké obdobie usporiadal niekoľko stoviek výstav kresleného humoru doma a vo svete, od Havany až po Moskvu. Vydal dve desiatky vlastných kníh kresleného humoru /106 od Neprakty, Motívy amfór, Antiken in Scherben, Třináctero návštev, Špehýrky,Das Haar in der Suppe, Maenner in Harnisch. Anekdoty s Nepraktom, 929x Neprakta, ...Na návštevě u Nepraktu, Z archívu krále humoru/. Okrem kresleného humoru / skúšal aj komiksy /, navrhuje plagáty, letáky, pohľadnice, kalendáre, spolupracuje s televíziou a filmom. V roku 1960 získava svoje prvé ocenenie - Haškovu cenu. V roku 1981 ocenenie zaslúžilý umelec/prvý a zatiaľ jediný v Čechách za kreslený humor/. Od roku 2001 je držiteľom Pelhřimovského certifikátu o vytvorení českého rekordu - najviac uverejnených kreslených vtipov a vďaka rozsahu svojej tvorby aj v známej Guinessovej knihe rekordov. Vývoj jeho rekordu v počte kreslených a publikovaných vtipov - 1961 /5 000/, 1984 /17 000/, 2OO1 /35 000/. Aj jeho zásluhou získal kreslený humor v Čechách spoločenské uznanie. Jeho nenapodobiteľnými čiernobielymi a kolorovanými kresbami - úsmevnými , poetickými, komickými, niekedy aj satirickými, ale nikdy nie zlomyselnými či posmešnými. Vniesol do českej karikatúry vlastnú maliarsku a grafickú školu , svojrázny, nezameniteľný, originálny výtvarný štýl, ako v polohe ilustratívnej zložky slovného vtipu, tak hlavne v kreslenom humore bez slov, kde často postavy a prostredie svojich kreslených námetov vyzdobuje radou vecných až bizarných detailov /záľuba, ktorá vychádza z jeho zberateľského a prírodovedného fanatizmu/, ktorý mu predurčil osobitné ojedinelé miesto a postavenie v jej kontexte. Jeho kresba sa priamo ponúka textu, anekdote, vtipu. Nie je jeho ilustráciou, ale je jeho súčasťou, neslúži situácii ale celkovému významu. Jeho kreslené figúrky, vybrané z najrozličnejšieho prostredia a z rôznej historickej doby, sú akoby pripravené prehovoriť, dokresliť vtip parádnou pointou. Kresba oddane slúži anekdote a je preto vďačne prijímaná najrôznejšími vrstvami divákov - od detí, študentov, žien v domácností, až po vedcov. Podobne, ako u predchodcu Ladu, aj jeho obrázky medzi ľuďmi rovnako zľudoveli. Už dávno dosiahol to o čom sníva každý výtvarník, jeho kresby sú známe aj bez divákovi, na obidvoch brehoch Moravy, aj bez podpisu. Je novodobým Karlovým mostom, ktorý spája generácie milovníkov kresleného humoru niekoľkých desaťročí posledného storočia - posledného a nového tisícročia. Neverí na " líbaní muz " a spolieha sa iba na vlastnú profesionalitu, dobrý námet a výtvarnú invenciu, tvrdú, zodpovednú a poctivú prácu. V známej Malostránskej besede mu Česká únia karikaturistov UK pripravila pri príležitosti jeho životného jubilea - 80. narodenín aj samostatnú prierezovú výstavu z jeho diela. Na knižných pultoch sa nedávno už objavila už jeho 22. kniha ilustrovaná kniha /autor textu M. Švandrlík/ nerozlučnej dvojice žiakov - dobrodruhov a detektívov - najnovšie Kopyto a Mňouk v jihlavských katakombách. A z autorskej dielne Emil Schneider - Neprakta : Z archívu krále humoru I, a z tandemu Švandrlík - Neprakta aj ďalšie knihy : Proč se to říka, Z archívu krále humoru II, Starsoti korunovaných hláv, Praha plná strašidel, To v pohádkach nebylo, či Jak byli vyhubení dráci v Čechách...
Vytištěno ze serveru https://www.infofila.cz