Známky magickej Antarktídy (2. část)

„Naostatok z rôznych činností, ktorými sa zaoberá ľudský duch, prináša predovšetkým veľký úžitok história.“

CETERUM EX ALIIS NEGOTIIS, QUAE INGENIO EXERCENTUR, IN PRIMIS MAGNO USUI EST MEMORIA RERUM GESTARUM.

Salustius, Vojna s Jugurthou 4, 1

Veľký cestovateľský a objaviteľský exodus do najjužnejších oblastí našej planéty začali príslušníci anglosaských národov v 16. storočí pamätnou cestou anglického piráta Francisa Drakea (1540 – 1596), ktorý sa s flotilou piatich lodí (Pelican, Elisabeth, Marigold, Swan a Benedict) pri svojej ceste okolo sveta v rokoch 1577 – 1580 ako prvý odvážil do búrlivých antarktických vôd. Tie ho, ako je známe, zaniesli do ešte južnejších končín, než bolo dovtedy známe Magellanovo „paso“, Magellanov prieliv. Nespútané živly celkom náhodou jeho flotilu odtransportovali až do miest najobávanejšieho mysu všetkých mysov, Cabo de Hornos, teda až do samej blízkosti obávaného, avšak vznešeného, 400 metrov vysokého konca juhoamerického kontinentu. Napokon najbúrlivejší prieliv sveta nesie práve jeho meno.

Po Drakovi sa do týchto nebezpečných vôd vydali ďalší. Španieli, Holanďania, Francúzi, Angličania, ktorí postupne poobjavovali stratené zeme a ostrovy v nesmiernosti a neprívetivosti južných antarktických končín.

Dnes si sotvaktorý filatelista, kochajúci sa známkami starších či novších vydaní daktorých známkových zemí z tejto gigantickej oblasti sveta, spomenie, aké nevýslovné utrpenie a ťažkosti museli prekonávať prví pionieri, čo sa do týchto končín odvážili nedostatočne vystrojení a zaopatrení, bez možnosti komunikačných prostriedkov, zato v neustálom nebezpečenstve o svoj osud a holý život v týchto bohom opustených končinách, kde v prípade akejkoľvek nehody išlo doslova o všetko.

O aké končiny to vlastne ide?

Na prvom mieste musíme spomenúť Falklandské ostrovy a ďalej Južnú Georgiu, Južné Sandwichove ostrovy, Južné Shetlandy, Grahamovu zem, Južné Orknejské ostrovy a Rossovu dependenciu. V tomto veľkom regióne sa však nachádzajú i ďalšie ostrovy, ktoré však so známkami nemajú nič spoločné. Sú to ostrov Princa Eduarda a Marion, Ballenyho ostrovy, ostrov Macquarie, Hearstov ostrov, MacDonaldove ostrovy, a ďalšie.

Samostatnou, mimoriadne uznávanou a pomerne starou známkovou krajinou v tomto regióne sú Falklandské ostrovy (Falkland Islands), na mapách španielsky hovoriacich zemí, no najmä Argentíny označených ako Islas Malvinas. Ostrovy v roku 1592 objavil Angličan John Davis, ale jeho priorita je sporná. Asi preto si na tieto neprívetívé ostrovy nárokuje najmä španielsky hovoriaca Argentína. Ostrovy (rozloha 12 173 kilometrov štvorcových, asi 3000 obyvateľov, hlavné mesto Port Stanley, zemepisná poloha 51°45´ južnej šírky a 59° západnej dĺžky) majú pohnutú históriu. Patrili Francúzom, Španielom, Argentínčanom a od roku 1833 až dodnes Britom. V blízkosti ich brehov sa odohrala nejedna veľká námorná bitka, naposledy v roku 1982, kedy došlo k vojnovému stretu medzi Argentínou a Britániou o vlastníctvo týchto holých, len skúpo zatrávnených ostrovov, kde sa darí len ovciam, prípadne inému dobytku. Vojna o Malvíny, ako sa vtedy písalo, sa skončila víťazstvom kráľovských zbraní a názov Islas Malvinas sa odporúčal do histórie.

Ešte na začiatku minulého storočia platilo, že k Falklandským ostrovom patrí päť závislých území, dependencií. Boli to:

Grahamova zem – Graham Land;

Južná Georgia – South Georgia;

Južné Orkneje - South Orkneys;

Južné Sandwichove ostrovy – South Sandwich Islands;

Južné Shetlandy – South Shetlands Islands.

Poďme pekne po poriadku. Grahamovu zem objavil, resp. pomenoval John Biscoe v roku 1830; táto oblasť však bola známa oveľa skôr, pretože ju už dávno predtým navštevovali odvážni lovci tuleňov a veľrýb. Zem dostala svoje meno po sirovi Jamesovi R.G. Grahamovi, vtedajšom prvom lordovi britskej Admirality. Rozloha tohto územia sa vzhľadom na ľadové pomery neustále mení a v podstate sa ani nedá presne určiť, a preto sa ani neudáva a ak, tak len približne; zemepisná poloha je daná súradnicami 63°- 75° južnej šírky a 57°- 65° západnej dĺžky. Po značných nepresnostiach, ba až nezhodách ohľadne pomenovania tohto územia, došlo v roku 1964 ku konsenzu a z geografického názvoslovia boli vypustené termíny Palmerov polostrov, i Grahamova zem, a nahradené prijateľným konsenzuálnym termínom Antarktický polostrov (Antarctic Peninsula).


Južnú Georgiu (rozloha približne 3500 kilometrov štvorcových, okolo 100 obyvateľov, zemepisná poloha 54°50´ južnej šírky, 37°00´ západnej dĺžky objavil v roku 1675 Anthony de la Roche; ostrovy až do roku 1775 upadli do zabudnutia a ich vzkriesenie k životu zariadil v roku 1775 skvelý James Cook, ktorý ich pomenoval po anglickom kráľovi Jurajovi III.


Južné Orkneje objavil v roku 1821 americký lovec tuleňov Nathaniel Palmer, ktorý im dal meno po priateľovi Powellovi, Powellove ostrovy. Názov sa však nevžil a keď tieto nehostinné ostrovy o dva roky neskoršie navštívil James Weddell, dostali názov po ich proťajšku v blízkosti anglických brehov Južné Orkneje. Ostrovy majú rozlohu približne 620 kilometrov štvorcových, a sú prakticky neobývané. Nachádzajú sa na 60°35´ južnej šírky a 45° 30´ západnej dĺžky.


Južné Sandwichove ostrovy (rozloha si 400 kilometrov štvorcových, zemepisná poloha 56°18´ južnej šírky a 26°14´ západnej dĺžky) sú neobývané, navštevujú ich občas len zvedaví turisti, prípadne vedci a náhodní pozorovatelia.

Južné Shetlandy objavil s najväčšou pravdepodobnosťou holandský moreplavec Dirk Gerritz niekedy v roku 1599. Ide o neobývané ostrovy s rozlohou asi 3700 kilometrov štvorcových, nachádzajúce sa na 62° južnej šírky a 58° západnej dĺžky.


Po Druhej svetovej vojne došlo medzi viacerými veľmocami, popri ktorých sa „priživili“ ďalšie krajiny, k rozkrájaniu obrovského antarktického koláča a jednotlivé štáty si podľa historických zásluh o poznanie tejto časti sveta rozdelili Antarktídu na jednotlivé sektory. Delenie pozostávalo z týchto území a je prakticky rovnaké až do dnešných dní:

Nórskeho sektoru (20°západnej dĺžky – 45°západnej dĺžky),

Austrálskeho sektoru (45° východnej dĺžky – 136° východnej dĺžky a 142°- 160° východnej dĺžky),

Francúzskeho sektoru (136° východnej dĺžky – 142° východnej dĺžky),

sektoru Spojených štátov amerických (nebol nikdy oficiálne vyhlásený) iba formálne na území od 150° západnej dĺžky po 80° západnej dĺžky,

Britského sektoru (80°- 20° západnej dĺžky. Sektor zaberá vyše 1,7 mil. km štvorcových, žije v ňom približne 200 ľudí a v podstate predstavuje známkovú krajinu Britské antarktické teritórium, British Antarctic Territory.

Do novozélandského antarktického sektora patrí Ross Dependency (Rossova dependencia), nachádzajúca sa na 150°- 160° východnej dĺžky.

Nároky na antarktické územia predložili svojho času i Chile (53°- 90° západnej dĺžky) a Argentína (25° - 74° západnej dĺžky), ktoré sa však veľkým porozumením veľmocí nestretli.

V roku 1985 došlo k novému administratívnemu členeniu britských závislých území. Južná Georgia a Južné Sandwichove ostrovy boli vyňaté z Falklandskej dependencie a vložené do Britského antarktického teritória.

Čo sa týka známkovej tvorby a dostupnosti sú najmä prvé série známok Falklandských ostrovov s panovníkmi Británie t.j. Viktóriou, Eduardom VII., Jurajom V., ale i Jurajom VI., tieto známky neobyčajne vzácne a aj poriadne drahé.

V roku 1944 sa Briti odhodlali opatriť známky Falklandských ostrovov z roku 1938 (Gibbons, kat.č. 146 – 163) pretlačami s nápismi príslušnej dependencie. Z uvedenej série bolo vyčlenených osem známok (nominály 1/2 d., 1 d, 2d, 3d, 4d, 6d, 9d a 1 šiling). Tak vznikli nové známkové krajiny Grahamova zem, Južné Shetlandy, Južná Georgia a Južné Orkneje. Boli určené pre chudobný poštový styk v príslušných lokalitách a na počudovanie, splnili svoju úlohu. Briti z pragmatických dôvodov vynechali Sandwichove ostrovy pre ich absolútnu opustenosť a odľahlosť.

Táto situácia trvala do roku 1985, kedy boli Sandwichove ostrovy a Južná Georgia spojené do spoločnej známkovej zeme a vyňaté z Falklandských dependencií. Takto vznikla nová známková krajina Južná Georgia a Južné Sandwichove ostrovy. Prvá séria tejto exotickej krajiny bola venovaná 60. narodeninám Jej Veličenstva kráľovnej Alžbete II., do tlače bola daná v októbri 1985 a do obehu 21. apríla 1986.


Známky Rossovej dependencie v područí novozélandského antarktického sektora vznikli 11. januára 1957. Prvá séria mala štyri známky. Zobrazovala Rossovu loď Terror a sopku Terror na Rossovom ostrove, na ďalšej známke tejto série boli vyobrazení najvýznamnejší britskí antarktickí bádatelia Robert Falcon Scott a sir Ernest Shackleton,na tretej bol výsek mapy Rossovej antarktickej dependencie a na poslednej, štvrtej, obligátna podobizeň kráľovnej Alžbety II. z profilu v malom formáte. Séria vyšla v anglickej i desiatkovej mene. 20. januára 1982 sa vydávanie známok Rossovej dependencie skončilo šesťznámkovou sériou s typickými antarktickými motívmi. 1. februára 1963 bola daná do obehu prvá známková séria novej známkovej krajiny Britského antarktického teritória.


Mala 15 známok a zberateľovi alebo adresátovi približovala moderný výskum Antarktídy. Ďalšie známky tejto v každom prípade nádhernej a exotickej známkovej zeme vychádzajú v pekných sériách a v dnešných dňoch a sú dobre známe i našim zberateľom, pretože sú finančne dostupmé a pre vrecko naozaj nenáročné. Zobrazujú nielen bohatú antarktickú históriu, ale i jej prekrásnu prírodu, zoznamujú človeka so živočíchmi tejto časti sveta všetkých možných tvarov a odtieňov, a zároveň sú i pravidelnými doplnkami povestných britských omnibusových vydaní.


Záverom by sme mohli uviesť a zdôrazniť, že zbieranie známok akýchkoľvek štátov, území, známkových krajín, bývalých kolónií, dependencií, resp. zbieranie akéhokoľvek filatelistického materiálu otvára netušené obzory, je bohatstvom, ktoré vzdeláva, rozširuje základné všeobecné znalosti a vedomosti, učí, povznáša, ba čo viac, dáva človeku novú hodnotovú orientáciu, ktorá ho posúva do inej dimenzie. Z tohto pragmatického dôvodu odporúčame každému, kto túži získať nejaké slušné vedomosti, zbierať známky a zaujímať sa o ich genézu a tvorbu. Celkom iste uvidí, že sme sa v tomto hodnotení absolútne nezmýlili.