Zpravodaj 2/2008: Z myšlienok Vincenta Hložníka

Mám všetko rád, čo som urobil, nehanbím sa za nič... (1997)

Robil som po tieto dni ako nikdy predtým. Som unavený, vyčerpaný. Ale celú noc sa mi snívalo zase o maľovaní. Sužoval som sa nad každou maličkosťou a ráno som sa opäť tešil na to, čo nové urobím. Pretože tvorba pre mňa nie je otázka usilovnosti, ale životnej nevyhnutnosti. (1996)


Keď som v roku 1952 nastúpil ako pedagóg na Vysokú školu výtvarných umení, celé dni som robil najmä na zlepšení vyučovania kompozície, ktorá tu zreteľne chýbala. Upozorňoval ma na to predtým aj J. Mudroch. Hovoril: „Vincko, treba robiť tú kompónu.“ Podnety som čerpal aj zo starých majstrov, napríklad z Tintoretta. Neraz prichádzam ku kompozícii úplne intuitívne. Vychádzam z bodu, ktorý cítim, a postupne ho rozvádzam, bez ohľadu na zaužívané schémy, do novej výrazovej, obsahovej kompozície, pretože sa nedá nereagovať na neraz rozporné problémy a drámy života, ktorý žijeme. Aj preto milujem diagonálu. No a z bodu sa dá všetko rozviesť do kompozície. Tak sa objavuje napätie, dráma i vzťah k baroku... (1995)


Moje korene väzia hlboko v slovenskej zemi. Vnútorným zrakom som od narodenia vnímal krásu Slovenska a tento pohľad sa premieňal na obrazy. Prosím, aby ste chápali môj čin nielen ako dar, ale aj splátku za to, čo mi ako inšpiráciu pre moje umenie dala táto krajina (1993).

To by bol veľmi dlhý rozhovor o otázke výchovy a potreby umenia pre človeka. Len tak na okraj spomeniem, koľko škody sa u nás narobilo, koľko hodnôt sa pošliapalo, keď sa estetická výchova totálne zanedbala. Ukázalo sa to u mladých ľudí; to nie je len tak náhodou, že je veľa cynizmu. Estetická výchova pomáha zušľachťovať mladého človeka, a nielen mladého... (1967)

Som presvädčený, že práve umenie môže naliehavo hovoriť o etike súčasnosti. A o slobode. Umenie bez absolútnej slobody nie je možné. A nielen umenie. Potrebujeme ju všetci, práve tak ako vzduch a vodu. (1965)


... človek má pred sebou zjav nevšedný, talent taký sľubný a plný bohatstva, že sa skoro bojí pýtať, kam a ako tento človek túto ťarchu odnesie... spolieham na tušenie čohosi mimoriadne silného, dramaticky eruptívneho, dravého a bolestne ľudského...

Slová Valentína Beniaka pri otváraní prvej samostatnej výstavy Vincenta Hložníka v Bratislave v roku 1942, ktorých hodnotu a pravdivosť potvrdil čas.