Tajomstvo kráľa Slnka

„Kráľ Slnko“ bolo pomenovanie pre Ľudovíta XIV, francúzskeho kráľa z čias legendárnych „Troch mušketierov“. Príbeh o mužovi so železnou maskou Vám vyrozpráva zlatá minca z tohto obdobia.

Roku 1669 vo francúzskej väznici Pinerolo sa objavil väzeň, ktorého tam pred tým nikto nevidel. Tvár mal zahalenú železnou maskou. Vo dne i v noci ho strážili dvaja vojaci, pripravení ho zabiť, keby sa pokúsil si ju dať z tváre dole. Kráľovi zaňho osobne zodpovedal veliteľ väznice Pinerola - Bénigne D´Auvergne de Saint-Mars. Tretím, ktorý poznal pravú identitu "Masky" - ako tohto tajomného muža často nazývali - bol kráľov minister vojny markíz de Louvois, no všetci si dávali pozor, aby jeho meno nikdy neprezradili.

Kto bol tento tajomný muž?


O jeho identite ostali iba dohady. V tichosti sa povrávalo, že muž so železnou maskou je taliansky dvoran Ercole Antonio Mattioli, bývalý správca pevnosti Cesale Monferatto, ležiacej v Taliansku neďaleko hraníc s Francúzskom, ktorú sa Ľudovít snažil všemožnými prostriedkami získať. Mattioli sa s ním stretol v Paríži, kde sa dohodli na čiastke za (samozrejme nezákonný) predaj pevnosti Monferatta. Talian keď získal peniaze, ušiel do rodnej krajiny a navyše očiernil francúzskeho vladára na rakúskom i španielskom panovníckom dvore.

V roku 1679 ho objavili francúzske tajné služby a kráľ Ľudovít ho dal uväzniť v Pinerole, neskôr ho veliteľ pevnosti Saint-Mars previezol do ďalšej väznice Exiles. V roku 1694 poslali z Exiles troch zajatcov (vrátane jedného v maske) na neďaleký ostrov Svätej Margaréty, v zálive pri Cannes. Tu sa "Maska" pokúsil prezradiť svoju totožnosť a v čase striedania stráží vyškriabal niekoľko slov do taniera a vyhodil ho z okna svojej cely. Našiel ho okoloidúci rybár a odniesol veliteľovi žalára. "Prečítal si si, čo je tu napísané ?", spýtal sa ho Saint-Mars. "Nie pane, neviem čítať", odvetil. "Tak to si si práve zachránil život", povedal veliteľ prekvapenému rybárovi.

V roku 1698 umiestnili väzňa s maskou do najznámejšej väznice, parížskej pevnosti Bastily, kde po piatich rokoch skonal. Ako poznamenal správca Bastily, Étienne du Junca : „ ... okamžite po jeho smrti sme zničili nábytok i všetky jeho osobné veci z jeho cely, steny miestnosti sme nanovo omietli, akoby tu ten tajomný človek, ktorý tu žil päť rokov, vôbec nikdy nebol". Pochovali ho pod vymysleným menom M. de Marchiel, no niektoré verzie hovoria o mene Marchioly, čo sa nápadne podobá na skomoleninu priezviska Mattioli. Bol to však naozaj ten taliansky dvoran?

Odporcovia tejto teórie sa skôr prikláňajú k domnienke, že "Maska" bol dvojčaťom Ľudovíta XIV. Jeho matka, Anna Rakúska totiž podľa pamätí kardinála Richelieua porodila 5. septembra 1638 dvojčatá. Prvého vyhlásili za dediča trónu, no to ešte netušili, že približne o šesť hodín neskôr privedie Anna na svet ešte aj ďalšieho chlapca. Problém bol v tom, že podľa vtedajších zvyklostí sa druhonarodené dvojča považovalo za staršie. Ono malo po dosiahnutí dospelosti vládnuť Francúzsku a nie prvý syn kráľovnej. Na kardinálov príkaz však matke oznámili, že dieťa zomrelo a potajme ho zverili nejakej pôrodnej babici, ktorá sa oň mala starať.

Neskôr však už podobnosť kráľa Ľudovíta s jeho bratom bola taká očividná, že jeho druhonarodené dvojča radšej poslali do Anglicka. Tu nevedno od koho sa dozvedel kto vlastne je a právom sa začal uchádzať o kráľovský trón. Ľudovítova tajná polícia ho však chytila a v roku 1669 pod menom Eustache Dauger odovzdala Saint-Marsovi do Pinerola.

Odvtedy ho mal Saint-Mars stále na očiach, no správal sa k nemu úplne inak ako k ostatným trestancom. V jeho prítomnosti si nikdy nesadol, vykal mu a povolil "Maske" i osobného sluhu, hru na gitare, či zriadenie malej knižnice. V žiadnom prípade si však nesmel sňať z tváre masku, ktorá by pravdepodobne odhalila jeho nápadnú podobnosť s kráľom Ľudovítom.

Kto to teda naozaj bol? Taliansky dvoran, kráľovo utajené dvojča, alebo niekto úplne iný?