Arnold Feke - rozhovor s rytcem slovenských známek

Vážený pán Batz,
som nesmierne rád, že sa zaujímate o slovenskú známkovú tvorbu a o rytcoch. Je to dobrý pocit, ak Vám naša práca prináša radosť. Na Slovensku sa v poslednej dobe s niečím podobným veľmi nestretávam.

Pokúsim sa Vám stručne odpovedať na Vaše otázky a dúfam, že Vám slovenčina nebude prekážať. V konečnom dôsledku sú si čeština a slovenčina veľmi podobné.

Máte německé jméno (Arnold) a příjmení, které zní maďarsky. Má to nějaký význam?

Z otcovej aj z maminej strany pochádzam z maďarskej rodiny. Moji predkovia žili v okolí Zemplína a na severe dnešného Maďarska, kde aj v súčasnosti máme príbuzných. Mama je rodená Helmeczy a ak dobre viem, tento rod v tejto oblasti žil aj v 17.storočí. Meno Arnold mi vybrala moja mama. Ja sám som maďarskej národnosti.

Studoval jste u Martina Činovského. Co jste se od něho naučil?

S Martinom som sa prvý krát stretol v roku 1992. Bol som u neho s mojimi prvými prácami, boli to hlavne rozkresby, ktoré som robil ešte na strednej škole. Poprosil som ho, či by som po strednej škole nemohol u neho študovať rytecké techniky. Bol som šťastný, keď súhlasil. Vtedy ešte oddelenie rytectva a ceninovej tvorby v tejto forme, v akej ju vedie dnes neexistovalo. Boli iba kurzy na katedre grafiky, a keďže som sa v roku 1993 na vysokú školu nedostal, zostal som u Martina ako súkromný žiak. Bolo to obdobie, kedy ma Martin od základov učil ryteckému umeniu. Pre mňa tie tri roky boli veľmi pekným obdobím, rád na ne spomínam. Na vysokú školu som sa opäť prihlásil až po tom, keď Martin otvoril už spomínané oddelenie. Tento krát ma prijali, takže som mohol, už nie súkromne, pokračovať v štúdiu. Vysokú školu som úspešne ukončil v roku 2002.

Jak byste popisoval rozdíly mezi tradiční českou a tehdejší československou ryteckou školou a nynější slovenskou generací rytců poštovních známek?

Je to nepopierateľný fakt, že tuto tradíciu na Slovensko preniesol Martin Činovský. Nebyť Martina, slovenská známková tvorba by nevyzerala tak, ako vyzerá dnes. Zrejme sa to už mnohým nepáči, ale je to tak. Okrem rytcov sa do známkovej tvorby mohli dostať aj iní výtvarníci, čo by za Československa zrejme nebolo možné. Tie rozdiely vnímam nie po stránke umeleckého prejavu, skôr sú to rozdiely spoločenské. Pokiaľ štáty, kde má rytá známka tradíciu, a to myslím tým aj Česko, boli hrdé na to čo majú, na Slovenskej pošte za tie roky neustále ktosi vyťahoval ofset, ako najideálnejšiu alternatívu jej realizácie. Po desiatich rokoch sa ukáže, či Slovensko bolo dobrou pôdou pre tradíciu. Zrejme o tom česká verejnosť ešte nevie, ale slovenská rytá známka je momentálne vážne ohrozená. Smutné na tom je, že ju ohrozila inštitúcia, ktorá na nej dlhé roky zarábala, ale na ofsete sa asi dá zarábať viac. Viete, to všetko je v ľuďoch, v kultúre celého Slovenska, desať rokov je veľmi krátke obdobie pre vytvorenie akýchsi tradícií, lenže ak tá možnosť, ktorá tu je, sa za taký krátky čas pochová, neskôr ju bude veľmi ťažké vrátiť späť. Slovensko s tým veľkým potenciálom, ktorý tu zatiaľ ešte stále je nevie rozumne hospodáriť. Výtvarníci a rytci podali v oblasti známkovej tvorby maximálny výkon, svedčia o tom aj ceny, ktoré známková tvorba za ten krátky čas tomuto štátu priniesla. Ale zrejme vedeniu Slovenskej pošty je to jedno. Toľko o tradíciách.

Ovlivňili Vás rytci ze "starší" generace Československa? Kteří a proč?

Samozrejme. Do Prahy som chodieval často, žije tam môj strýc, takže pri tých návštevách som navštívil aj staršiu generáciu, chodil som k majstrovi Herčíkovi a neskôr k majstrovi Housovi. Tie návštevy boli skôr osobného a nie študijného charakteru. Stretávanie so starými majstrami bol pre mňa úplne iný svet. Fantastické bolo to, že som sa s nimi mohol porozprávať aj o veciach, ktoré sa vôbec netýkali našej práce, napĺňalo ma byť s nimi, len tak, nezáväzne a myslím, že sa aj oni dobre cítili so mnou. Nikdy na to nezabudnem. Je zvláštne, že tento pocit som pri súčasnej tzv. strednej generácii nikdy nemal.

Najviac ma ovplyvnila tvorba majstra Housu, je to fantastický rytec a taktiež fantastický človek s veľkým Č. Mne sa najviac páči švédska a rakúska rytecká škola a v tomto smere mi bol pán Housa najbližší. On je poet ryteckého umenia. Podľa mňa osobnosť človeka automaticky vyžaruje aj z jeho umeleckých diel, pán Housa je presne taký, ako jeho rytiny.

Jak jste přišel po grafickém studiu k tomu, abyste ryl poštovní známky?

Ako som už spomínal, tri roky som študoval súkromne a za ten čas som sa toho dosť veľa naučil. Aby som mohol dostať aj nejakú oficiálnu prácu, bolo potrebné, aby ma realizačnej komisii niekto predstavil. Samozrejme bol to Martin, kto ma uviedol a tak už počas štúdia som dostával práce. Najprv to boli obálky (FDC) a neskôr prišli známky, prvú som ryl v treťom ročníku. Martina Činovského spomínam často, nie je možné jeho meno nespomenúť, mal som ho rád aj ako učiteľa a mám ho rád aj ako človeka. V konečnom dôsledku môžu všetci slovenský rytci ďakovať iba jemu, že môžu pracovať v známkovej tvorbe a že sú tým, čím sú.