Filatelisti

Zbierať známky - to sa, proste, voľakedy muselo. Ak by niekto nezbieral známky, bolo by to, ako keby dnes niekto, napríklad, nemal mobil. Bol by lúzer či mimoň, ale vtedy sa tomu tak nehovorilo - proste, vtedy, ako keby nebol. Ach, známky – to bola téma tém! — Mám novú SHQIPÉRIU. Je veľmi cenná. Vymenil som ju za dve Ras Al Khaimy – tie s tými kozmonautmi. — Aj já mám jednu Shqipériu. Stála päť korún. Kúpil som ju na pošte. Hneď som ju v tom vrecku uvidel - bola navrchu. Hnusoby, vždy dajú navrch voľajakú cennú a pod ňu schovajú všelijaké Magyárposty, POČTA CCCP, Románie a DDR.

Reč je tu o komerčnom spôsobe získavania známok. Na poštách a v novinových stánkoch sa predávali balíčky so zberateľskými známkami. Boli dvojkorunové, trojkorunové a päťkorunové. Dvoj a trojkorunové balíčky boli vlastne celofánové sáčky, v ktorých bolo voľne nasypané určité množstvo, prevažne zahraničných známok. Kupujúci videl iba tie, ktoré prezieraví pracovníci POFISu, teda poštovej filatelistickej služby, narafičili navrch. V nižších vrstvách sa ukrývala „hlušina". Dvojkorunové balíčky boli tenšie, teda hlušiny bolo menej, ale do vrchnej vrstvy v tých hrubších - trojkorunových vždy narafičili nejaký zberateľský skvost, ako Um al Quiwain alebo niečo podobné, čo sme ani netušili, že to existuje.

Najväčšou lotériou bol najdrahší - päťkorunový balíček. Ten bol v papierovej obálke, ktorá mala vpredu oválny celofánový priezor - a ten bol taký malý, že dve cennejšie známky ho úplne vyplnili a ďalší obsah bol iba mačkou vo vreci. Povrávalo sa, že sa v ňom môže ukrývať i zberateľský skvost, a tak sme do tohto záhadného balíčka častokrát investovali dlhodobé úspory v krásnej predstave, že pod vrchnými Republica Argentina a Cuba Correos nájdeme vo vrstve hlušiny, medzi Posta Romania a Polska, vytúžený Modrý Maurícius.

Filatelista, ktorý sa rozhodol zainvestovať do jedného z troch oficiálnych balíčkov na socialistickom trhu, okrem sklamania z nižších vrstiev zažil ešte jednu povinnosť, a to, zbaviť sa hlušiny.

Tým sa dostávame k druhému spôsobu nadobúdania známok - a to výmenou. Pri zbavovaní sa hlušiny bolo treba sa znížiť k nižším ročníkom, na chvíľu opustiť povinnú aroganciu a povýšenosť piataka pri jednaní so štvrtákom a blahosklonne presviedčať filatelistického novica, že moja Posta Romania je veľmi cenná známka, ale kvôli nášmu priateľstvu ju rád obetujem výmenou za jeho bezcennú REPUBLIQUE POPULAIRE DU CONGO.

Ak sa aj podobné transakcie podarilo uskutočniť, nebolo ešte vyhraté. Takmer po každej takejto väčšej transakcii hrozilo, že mladší filatelista príde večer i s nahnevanou mamou k úspešnejšiemu filatelistovi do domácnosti intervenovať a domáci rodičia transakciu rázne zrušia i s trestnoprávnymi následkami. Exekúcia sa vykonávala remeňom alebo varechou za memorovania rozsudku: Já ci dám - plesk! - šálit malé dzeci - plesk! - ščúleky aby zme sa od hanby prepalli - plesk! - ešče rás - plesk! - sa dozvjém - plesk! - , že si volákeho pri handluvání obrčil - plesk! - , dušu z teba vytlčem - plesk! - plesk! - plesk!

Potom sa plakalo. Plakalo sa preto, lebo autorita zabavila album so známkami. Dostatočne vytrvalým plačom bolo možné dosiahnuť zmiernenie rozsudku na podmienku so súčasným zákazom "handluváná". Potrestaná strana v záverečnej reči položila otázku: — A ket nesmjém handluvat, jako teda mám šporit známky? — Na! — na stôl dopadol list od príbuznej z Anglicka — odlep si tútok!

Odlepovanie známok z obálok bolo nepopulárnym spôsobom, pretože málokomu niekto písal z cennej Shqipérie, Um al Quainu či Ras al Khaimy a aj tie anglické známky na miestnom trhu časom zdevalvovali, lebo boli všetky rovnaké - zboku hlava starej kráľovnej, keď bola ešte mladá, a v dolnom rohu hodnota známky. Ani len názov tam nebol...

Ale vráťme sa k tomu najzaujímavejšiemu na celom „filatelistovaní“- k vymieňaniu, handlovaniu, čenčovaniu...

Občas sa menilo i poctivo. Filatelisti sa totiž delili na štátarov, sérkarov a Zajáca. Štátari zbierali známky tak, že sa snažili mať aspoň jednu známku z čo najväčšieho počtu štátov. Sérkari zasa zbierali série známok. Ak mal štátar dve Shqipérie a jedna pasovala do sérky sérkarovi, bol ochotný ju vymeniť za nejaký štát, ktorý doteraz nemal. Alebo napr. som mal sériu Um Al Quainov a zistil som, že nejaký štátar má k tomu sérku, tak som mu ponúkol iný Um al Quain, ku ktorému som sérku nemal a ešte som mu pridal nejakú Mananu a boli sme všetci spokojní. Najlepšie sa menilo so Zajácom, lebo ten zbieral iba známky s holými babami a tak bol ochotný za Magyárpostu s obrázkom holej Venuše vymeniť hoci aj San Marino.

Pre úplnosť musím ešte spomenúť posledný spôsob nadobúdania známok. Dnes je tento spôsob v spoločnosti častokrát legitímny spôsobom nadobúdania hmotných statkov a je spoločensky akceptovaný, ale vtedy bolo kradnutie považované za nemorálne.

Osobne som sa toho zúčastnil iba raz. Sedeli sme na múriku a mudrovali o cennosti jednotlivých kusov vložených do kolotoča krkolomných výmen. Mindžinka túžil po jednom mojom Um Al Quaine, ale nemal nič, čo by ponúkol na protiváhu. Už to vyzeralo, že dnes sa nedohodneme, keď sa pri nás zastavil Jodžák. Vytiahol spoza teplákovej blúzy album so známkami a burza sa roztočila nanovo. Zrazu som zbadal medzi Jodžákovými známkami jednu Ras Al Khaimu, ktorá mi chýbala do nádhernej sérky o kozmonautoch. Neovládol som svoje emócie a okamžite som prejavil záujem. Prezradil som sa ako malý chlapec. Jodžák to okamžite využil a jeho požiadavky boli naozaj neakceptovateľné. Začala licitácia, ktorá nepriniesla žiadny výsledok. Ja som sa, síce neskoro, ale predsa začal tváriť, že po tej známke až tak netúžim a Jodžák sa profesionálne tváril, že on nechce nič meniť, pretože vedel, že po tej známke prahnem. Hrali sme tú hru dokonale a prezerali sme si iné známky, urobili dokonca i zopár nedôležitých transakcií... v tom medzi nás vbehol Mindžinkov pes, Jodžák schmatol svoj album a dal sa na útek, pretože nevedel, že Šarik nekúše. Bolo mi ľúto, že dnes tú známku od neho nezískam. Keď Jodžák zmizol za horným šenkom, Mindžinka zahnal psa, sadol si na múrik, ako keby sa nič nestalo, vzal do ruky svoj album a ukázal na môj: — No čo? - vymeníš mi ten Um Al Quain? — Ale Jožko, však sme sa už o tom hádali pol dňa. Však mi nemáš čo zaň dať... — Hehe — potuteľne sa usmial Mindžinka — ani túto Ras Al Khaimu za to nechceš? Otvoril dlaň a v nej bola Jodžákova známka s kozmonautom. Kedy a ako ju vybral z Jodžákovho albumu netuším...

Výmena sa uskutočnila. Jodžák potom na nás pár dní vykrikoval, že sme zlodejskí „kmíni“, ale potom sme ho vybili a bolo zasa všetko v poriadku. Tú známku mám dodnes, ale sľubujem, že ak by si ju Jodžák odo mňa vypýtal, určite mu ju vrátim. Veď predsa nie som žiadny zlodej... ... aj keď dnes sa už kradnutie v spoločnosti (aspoň tej vyššej) v podstate toleruje...