Ich bin Seizinger, rytec jednej z najkrajších známok všetkých čias - pokračovanie

Vrcholom jeho práce bol v septembri roku 1943 aršík k 3. filatelistickej výstave známok, zobrazujúci kostol Svätej Márie a Cisterciánsky kláštor v Záhrebe (obr. 5.). Vo veku 54 rokov vyhotovil rytinu, podľa návrhu chorvátskeho maliara Vladimíra Kirina, zachytávajúcu atmosféru 17.storočia. [3] Sám rytec už v čase keď pracoval na tejto známke si uvedomoval, že pracuje na vrcholnom diele svojej ryteckej kariéry. V súčasnosti je táto známka kritikmi a odborníkmi považovaná za jednu z najkrajších poštových známok všetkých čias. Tak ako bolo jeho zvykom aj na tejto známke nezabudol ukryť svoju signatúru „S“. Dva roky po vydaní známky, v roku 1945 musel opustiť zjednotenú Juhosláviu a stratil celý svoj majetok a to nielen nehnuteľnosť ale aj svoju zbierku grafik.

 Obr. 5. Skúšobná tlač a známka k filatelistickej výstave v Záhrebe - Mi.115 [5]

Po skončení 2. svetovej vojny sa vrátil do Prahy a uchádzal sa o prácu rytca. Vzhľadom k okolnostiam vtedajšej politickej situácie, ako nemecký občan sa už k ryteckej práci v Československu nemohol vrátiť. Z jeho neskoršieho stretnutia so svojimi nástupcami v Brne sa dochovala nasledujúca citácia: [2] „ Nezmínil se ani slůvkem o dřívějších křivdách. Velkoryse a moudře, s odstupem prožitého života, zkušeného a vyzrálého stáří, s cigárem v ústech přistoupil k Zavřelovi a Schmidtovi, podal jim ruku a zamumlal: „Ich bin Seizinger.“ Na rozdiel od svojich nástupcov on nikdy neryl známky s tematikou nacizmu. Jindra Schmidt a Jaroslav Goldschmiedt počas obdobia okupácie pracovali na známkach zobrazujúcich rišskeho vodcu a symboly nacizmu. Jindra Schmidt je súčasníkmi zatracovaný aj preto, že bol autorom rytín portrétov najvyšších komunistických predstaviteľov a prezidentov ČSSR. Pri spätnom pohľade do jeho minulosti, bol Schmidt v tom čase už veľmi skúseným rytcom a profesionálom. Bol posadnutý svojou prácou a ochotný pre ryteckú prácu obetovať čokoľvek, vrátane svojho nemecky znejúceho mena. Je známe aj to, že tvrdo bojoval o svoje profesijné uplatnenie. Po vojne sa Seizinger uchádzal o prácu aj vo svojom rodisku Hildburghausene (v tom čase DDR). Prácu ale nezískal a musel sa za prácou odsťahovať do Holandska. Tam pracoval až do svoje smrti na rytí poštových známok pre Holandsko, Antily, Portugalsko, Curacao, Síriu, Indonéziu, Novu Guineu a UN New York. [5] Dožil sa úctihodného veku 89 rokov a zomrel tam, kde prežil najdlhšiu časť svojho života v Haarleme v Holandsku. [1]

Asi nikto z nás po prečítaní tohto životného príbehu nepochybuje o tom, že Seizinger prišiel na tento svet preto, aby ryl poštové známky. Iróniou jeho života bolo, že aj keď nespolupracoval s nacistami a bol apolitický, jeho nemecký pôvod ho po vojne diskriminoval. Predstavme si vtedajší svet bez predsudkov. Ak by československé úrady umožnili tomuto majstrovi reprodukčného umenia rytiny pokračovať vo svojej skvelej práci aj po druhej svetovej vojne. Vytvorili by v Seizingerovi silnú konkurenciu s ostatnými rytcami jeho doby a umožnili im dokázať kto je z nich najlepší. Sám sa neskôr vyjadril, že v Československu prežil najkrajšie roky svojho života. Dnes keď filatelisti a odborníci hľadajú najkrajšiu známku všetkých čias, tak v užšom výbere by mohlo byť aj niekoľko československých povojnových známok...

Literatúra:

[1] Karel Seizinger - Filatelie, poštovní známky, známka, magazín o filatelii - Infofila.cz

[2] Zpravodaj 3/2007: Tajemství šifry Jindry S. - Infofila.cz - Formát pro tisk - Filatelie, poštovní známky, známka, magazín o filatelii - Infofila.cz

[3] German Postal History and More (pvoller.net)

[4] Marko Jiří, Filatelistický exponát: PŘÍBĚH ARŠÍKU PRAGA 1938 (exponet.info)

[5] Zadarski filatelist, Oni su „Dizanirali“ hrvatske marke 1918 – 1919, 1941 – 1945 (III), Karl Seizinger, Prosinac 2011