Južné antarktické francúzské územia a mystické ostrovy juhopolárních končín

Keď som si pred časom kúpil blok Južných francúzskych antarktických území, vydaný pri príležitosti 50. výročia prvej známky tohto exotického územia, netušil som, akú pohnutú históriu majú za sebou tieto opustené končiny na samom okraji sveta. Ako však dobre každý vzdelaný filatelista vie, ide o Crozetove ostrovy, ostrov Nový Amsterdam, ostrovy Kergueleny a Adélinu zem v Antarktíde.


Ešte 18. osvietenecké storočie žilo v predstavách existencie Terra Australis. I Francúzi boli posadnutí hľadaním bájnej Terra Australis a jej zvodom podľahol i Yves Joseph Kerguelen- Trémarec, ktorý ju márne hľadal na lodi Le Bélier. Roku 1772 na 44° 50´ južnej šírky a 69° 30´ východnej dĺžky objavil zem, ktorú nazval prozaicky La France Australe (Južné Francúzsko). Zem to nebola, pochopiteľne, ale len bezvýznamné a pusté ostrovy, ktoré dnes nesú meno po svojom objaviteľovi. Sú dosť velké, majú rozlohu 7215 kilometrov štvorcových.


Ctihodný Francúz však klamal alebo podľahol fatamorgáne, keď tvrdil, že ostrovy majú príjemnú klímu, využiteľnú zem, skrátka a dobre natáral toho toľko, ako barón Prášil. Vyše tristo ostrovov o rozlohe okolo 420 kilometrov štvorcových a hlavný ostrov, ktorý je veľký 5 820 štvorcových kilometrov majú značne chudobnú flóru i faunu. Keď sa tam Kerguelen o rok vrátil, dal ostrovom prilehavejší názov, ostrovy Desolation (Opustenosti). Za svoje ilúzie bol neskôr potrestaný degradáciou oficiálne za zanedbanie veliteľských povinností a odsúdený na dvadsať rokov žalára. Po Veľkej francúzskej revolúcii bol však rehabilitovaný; zomrel v roku 1797 v hodnosti kontradmirála. Ostrovy oficiálne patria Francúzsku od roku 1893.
V tom istom roku objavili francúzski moreplavci Crozet a Marion – Dufresne na 45° 50´ a 50° 33´ - 52° 58´ východnej dĺžky rozsiahle súostrovie, ktoré dnes poznáme pod názvom Crozetove ostrovy. Nehľadiac na skutočnosť, že o poznanie tohto nevľúdneho súostrovia sa zaslúžil najmä skvelý James Cook, i tieto ostrovy boli dlho pokladané za výbežky, Terra Australis (ostrovy majú pekné romantické názvy, napríklad ostrov Dvanástich apoštolov – Ile des apôtres, Svinský ostrov – Ile aux Cochons, ai.). Ostrovy majú rozlohu 352 kilometrov štvorcových, Francúzsku patria od roku 1893.


V roku 1778 po neúspešnom pokuse zdolať mys Hoorn plachetnica Bounty s neslávnym kapitánom Blighom v búrlivých vodách južného Pacifiku pri plavbe na Otaheite (Tahiti) objavila dovtedy nepoznané ostrovy na 47° 43´ južnej šírky a 179° 50´ východnej dĺžky. Na rozdiel od romantických Francúzov kapitán Bligh, odkojený pragmatickým nazeraním na svet slávneho Cooka, u ktorého slúžil ako navigátor, a ktorý sa stal terčom vzbury Fletchera Christiana a jeho spoločníkov po návrate z chlebovníkovej misie, neopovažoval tieto pusté ostrovy za imaginárne výbežky Terra Australis, ale za osamelé skaliská bičované nekonečnými vlnami oceána. Ostrovy Bounty, ako boli nazvané, sa nachádzajú juhojuhovýchodne od južného ostrova Nového Zélandu, kde boli neskôr objavené ďalšie neznáme ostrovy jako napríklad Chatham, Auckland, Antipodes a ďalšie.

Úplne osobitnou kapitolou v kapitole objavovania mystickej Terra Australis je, či bola existencia neexistujúcich ostrovov v tesnej blízkosti Antarktídy. V podstate nejde o žiadne mysteriózne záhady, ale o ukážky námorníckeho folklóru, ktorým sa zbavovala konkurencia tak, aby sa nevydávala do osvedčených lovíšť, ale na iné miesta, kde nič nebolo, len pusté more a morské pláže bez zvierat.
Z východnej Antarktídy sú známe štyri nejestvujúce ostrovy. Z roku 1821 sa datuje hlásenie objavu C. Nocklesa ostrova Emerald na 57° 12´ južnej šírky a 162° 50´ východnej dĺžky, z roku 1840 objav ostrova Royal Company Islands na 50°40´ južnej šírky a 142° 36´ východnej dĺžky. O päť rokov neskoršie sa objavili hypotetické Útesy pagody na 60° 11´ južnej šírky a 4° 43´ západnej dĺžky, ktoré nahlásil istý kapitán Moore na lodi Pagoda.

To však nie je všetko! Ešte v roku 1930 bol hlásený objav akéhosi ostrova Truls. V západnej Antarktíde boli „objavené“ ďalšie fantazmagorické ostrovy, ktoré nikdy neexistovali, ako napríklad ostrov Swains, hlásený už v roku 1800 na predpokladanej polohe 59 ° južnej šírky a 90° západnej dĺžky akýmsi kapitánom Swainsom. V jeho blízkosti bol vraj v roku 1824 objavený kapitánom Macym ďalší ostrov, ktorý dostal meno po svojom objaviteľovi.
V roku 1828 bol vraj objavený nejaký ostrov na 59 ° 20´ južnej šírky a 120° 20´ západnej dĺžky kapitánom Doughertom; podľa nejasných údajov bol kýmsi „objavený“ i v rokoch 1859 a 1886, no a v tom istom roku vraj kapitán Eilbeck na 56° 20´ južnej šírky a 158° 30´ západnej dĺžky „objavil“ ostrov Nimrod…

Tento údaj nie je iste z hľadiska nášho príbehu dôležitý, nech však slúži ako príklad manipulácie s faktami á la Kerguelen. Ako prvý vôbec tieto nehostinné ostrovy opísal slávny anglický mořeplavec James Cook. Z jeho poznámok vyberáme:

V nasledujúcich dňoch sme hľadali novoobjavenú zem, o ktorej som počul na myse Dobrej nádeje. Uvediem podrobnosti tohoto objavu. Pán Kerguelen opustil koncom roku 1771 s dvomi loďami Fortune a Gros Ventre, pod velením kapitána St. Allourana, ktorý našiel 13. januára 1772 tri ostrovy: dva nazval Fortuna, tretí pre jeho okrúhlu podobu Ile Roude. Súčasne videl pán Kerguelen vysokú hornatú zem, ktorá sa zdala značne rozľahlá. Keď sa obaja objavitelia znovu zišli, vystúpili na pevninu, potom ich však oddelila búrka. Pána Kerguelena zahnala na rozbúrené more a jeho druhovi strhla do vĺn čln. Kapitán však pokračoval v prieskume a presvedčil sa, že zem, pozdĺž ktorej sa plavil v dĺžke asi osem kilometrov, je hornatá a pre strmé pobrežie takmer všade neprístupná. Vrátil sa cez Nové Holandsko (t. j. Austráliu – pozn. J.J.D.), Timor a Batáviu na Mauritius, kde krátko nato zomrel. Kerguelen išiel do Európy, kde dostal radovú loď a fregatu, aby pokračoval vo svojich objavoch. Na tejto ceste už neobjavil nič nové, pretože sotva zazrel ostrovy Fortuna, musel sa vrátiť.

Pán Marion, ktorého francúzska vláda poslala do týchto vôd s dvomi loďami pod velením Crozeta a Clesmura, objavil na troch rozličných miestach, medzi 46. a 48. rovnobežkou a 37. a 49. poludníkom východne od Greenwicha, niekoľko malých ostrovov, všetky skalnaté a neúrodné. Najprv sa plavil k Van Diemenovej zemi (t. j. k Tasmánii – pozn. J.J.D.), potom navštívil Nový Zéland, kde ho v Ostrovnej zátoke s dvadsiatimi ôsmimi jeho ľuďmi zabili tamojší obyvatelia. K tejto udalosti sa ešte vrátim. Crozet, ktorý prevzal velenie, vrátil sa cez Filipíny a Mauritius do Francúzska.

Pribúdalo znamení, že sme v blízkosti Kerguelenovej zeme. Niekoľkokrát plávala okolo nás vo veľkom množstve morská tráva, obajavili sa i vtáky, napríklad morská lastovička s vidlicovitým chvostom. Podľa môjho odhadu ležali ostrovy na východe, pretože odtiaľ fúkal chladný vietor, a na mori sa netvorili vysoké vlny. Kapitán Fourneaux však hľadal zem na západe. Aby sme túto vec objasnili, rozhodol som sa križovať 4 – 5 dĺžkových stupňov na východ i na západ. Vtery mi však nedovolili uskutočniť tento plán a tak som Kerguelenovu zem nedosiahol.. Dúfam však, že som geografii svojím prieskumom predsa len trochu poslúžil. Moje plavby v oblasti tejto zeme dokázali, že ide o ostrov a že to nie je, ako sa mnohí domnievajú, severný mys nejakého kontinentu.“

Azda sa už netreba zmieňovať o tom, ako sa obe lode zase našli, prípadne, čo sa stalo ďalej. Tieto udalosti nájde čitateľ v iných publikáciách.
Toľko James Cook ohľadne svojho pôsobenia na najkrajnejšom juhu našej planéty. Neboli spomenuté jeho významné počiny v samotnej Oceánii, kde objavil Havajské ostrrovy, Nové Hebridy, Novú Kaledóniu či ostrov Norfolk, opísal a navštívil ďalšie a ďalšie malebné ostrovy.
Po zastávkach v Atlantickom oceáne na ostrove Ascension a Azorských ostrovoch, hnaný starosťami o svoje vyčerpané mužstvo pristál Cook v Portsmouthe 30. júla 1775. Skvelá cesta okolo sveta od západu na východ a okolo celej Antarktídy bola skončená. Ňou sa James Cook právom zaradil medzi najväčšie osobnosti britských dejín.


Za mimoriadne zásluhy bol James Cook po druhej plavbe okolo sveta povýšený do hodnosti kapitána Kráľovského loďstva. Okrem toho za odmenu dostal stabilné miesto v Kráľovskej nemocnici v Greenwichi a bol vymenovaný za člena mimoriadne váženej a uznávanej Kráľovskej spoločnosti. Cook si osobitnú vážnosť a úctu získal okrem iného i tým, že zaviedol prevratné opatrenia, ktorými sa podarilo eliminovať a likvidovať vtedy azda najobávanejšiu a najstrašnejšiu chorobu námorníkov, skorbut.

Po chaotickom a náhodnom „objavovaní“ nekonečne pustých zemí a ostrovov na ďalekom juhu veľrybármi a tuleniarmi ďalší podnet na skúmanie Antarktídy vyšiel z popudu vedcov, pretože po Cookových plavbách už nikto nečakal, že sa na najkrajnejšom juhu planéty objaví rajská záhrada. Na pretras dňa prišli objavy v Antarktíde a s nimi i ďalšia francúzska posadnutosť podieľať sa na objavovaní Zeme rovnako, ako súperi spoza druhého brehu kanála La Manche. Francúzsko na tomto poli reprezentoval Jules Sébastian Céesar Dumont d´ Urville (1790 – 1842).

Napriek všetkým výhradám musíme však jeho posadnutosť juhom a odvážnu plavbu v mimoriadne nebezpečných končinách s nedostatočne vybavenými plavidlami za jednu z tých úžasných ciest, aké sa bežne diali v zlatej dobe objavovania antarktických brehov obdivovať s najvyšším možnm uznaním.
Jules Sébastian César Dumont d´ Urville (1790 – 1842) bol azda najvšetrannejší a najuniverzálnejší francúzsky námorný dôstojník, akého kedy Francúzsko malo. A malo ich, ako vieme, viac než dosť. Tento elegán bol postupne poverovaný rôznymi cestami po svete. Vo veku 32 rokov sa zúčastnil dva roky trvajúcej expedície do Oceánie (1822 – 1824). O dva roky neskoršie bol znovu na cestách. Oceániu preplával krížom – krážom, ozrejmil tajomstvo stratenej La Pérousovej výpravy na ostrove Vanikoro, atď., atď., atď.
Okrem toho bol skvelým vedcom a mimoriadne plodným spisovateľom. Jeho rozdelenie Oceánie na Polynéziu, Melanéziu a Mikronéziu sa dodnes rešpektuje a považuje sa za úplnú samozrejmosť.


V rokoch 1837 – 1840 bol poverený ďalšou plavbou do Oceánie a Antarktídy na lodiach L´ Astrolabe a Zéleé. Z hľadiska antarktického výskumu najdôležitejšia D´Urvillova plavba sa odohrala v roku 1840, kedy Francúzi 20. januára 1840 objavili pobrežie, ktorého veľkosť bola neskôr odhadnutá na 430 000 kilometrov štvorcových, to znamená asi štyri pätiny rozlohy Francúzska. Novoobjavená zem dostala názov Adélina zem (Terré Adélie) po moreplavcovej manželke. O dva roky, presnejšie 8. mája 1842 zahynul d´Urville aj so svojou manželkou a synom pri železničnom nešťastí. Zanechal po sebe ohromujúce dielo. Cestu L´ Astrolabe opísal v 12 zväzkoch, tri roky pred smrťou vyšiel knižne opis ciest Oceániou a Antarktídou dokonca v 23 zväzkoch.


Dnes je Antarktída zmenená na nepoznanie, hoci od jej objavenia neuplynulo ešte ani dvesto rokov.
„Mesto“ McMurdo najväčším celoročne obývaným miestom v Antarktíde. Sú tam banky, obchody, letisko. Počas sezóny má toto vskutku multikultúrne a kozmopolitné stredisko Antarktídy okolo 4000 obyvateľov a je vybavené najmodernejšou spojovacou, počítačovou a dopravnou technikou.
Taká je Antarktída dnes, ochraňovaná viacerými medzinárodnými konvenciami, zmluvami a dohovormi. Je to azda jedno z posledných miest sveta, kde človek ešte nestihol urobiť veľa škôd. Aká bude zajtra, záleží len od tvora s vedeckým názvom Homo sapiens, sapiens.


Ostrov Nový Amsterdam (Íle Amsterdam) leží na 37°50´ južnej šírky a 77°33´ východnej dĺžky, má rozlohu len 55 kilometrov štvorcových. Objavil ho 18. marca 1522 španielsky mořeplavec El Cano, ale terajšie meno má od roku 1633, keď ho premenoval holandský moreplavec slávny van Diemen. Tento ostrov bol anektovaný Francúzmi až v roku 1924 a pripojený k Madagaskaru spolu s ostrovom Sv. Pavla.


Všetky francúzske juhopolárne ostrovy sú charakteristické neprívetivých chladným počasím. Na ostrovoch sa nachádzajú len vedecké a meteorologické stanice, v podstate sú úplne neobývané. To isté platí i o Adélinej zemi.
Filatelistická história týchto území je pomerne skromná. Prvou známkou bola letecká známka Madagaskaru z roku 1948 s červenou pretlačou, označujúcou tieto Francúzske juhopolárne územía, ďalšou bola tiež známka Madagaskaru s pretlačou, ale z roku 1954.
Samostatné emisie s názvom Terres Australes et Antarctiques Francaises sa začali vydávať od roku 1955, niektoré neskoršie emisie nesú samostatný názov toho – ktorého územía. Známky tejto zvláštnej známkovej krajiny majú jednu špecifickú vlastnosť, drvivá väčšina z nich je neobyčajne drahá, a kto si ich chce kupiť, musí poriadne siahnuť do vrecka. Z ostatných motívov by som spomenul najmä zobrazenia dobových plachetníc, symbolov technického pokroku, no najmä prírodné krásy týchto neobývaných, drsných, ale svojím spôsobom celkom iste nádherných území.

J. J. Duffack
Kežmarok, november 2010

Za poskytnuté obrázky ďakujem p. Jaromírovi Petříkovi z Boskovic