Pacifický azyl - tiene a svetlá Pitcairnu

Motto:

„Najväčším lákadlom k zlým skutkom je nádej na beztrestnosť.“
MAXIMA ILLECEBRA EST PECCANDI IMPUNITAS SPES.

Cicero, Reč na obranu T. A. Milona (16, 43)


Neodmysliteľnou súčasťou kultúrneho, historického, vzdelávacieho procesu a spoločenského diania sa už dávno stala filatelia. V poslednom čase sa okrem klasického zbierania známok v jej jednotlivých zložkách stalo nielen zbieranie známok známkových krajín, ale čo je hlavné, i chápanie historických súvislostí, neodmysliteľne patriacich do charakteristickej „arómy doby“, kedy sa udiali.

V juhovýchodnej časti Tichého oceánu medzi 23° až 26° južnej šírky a 105° až 131° západnej dĺžky sa od východu na západ nachádzajú štyri osamotené ostrovy a spolu s nimi niekoľko na mapách nezaznačených skalísk. Sú to Ducie, Henderson, Oeno a Pitcairn. Filatelisti ich dobre poznajú pod súhrnným názvom Pitcairn Islands – Pitcairnove ostrovy i napriek tomu, že iba jediný z nich, Pitcairn, veľký asi 5 kilometrov štvorcových, je obývaný; ostatné tri ostrovy sú opustené, žijú tam len rôzne druhy morských živočíchov. Všetky ostrovy dovedna majú rozlohu necelých 38 kilometrov štvorcových.


Ostrov Pitcairn je sopečného pôvodu, má ostro rezané a vysoké kamenné pobrežie, o ktoré sa triešti už tisíce rokov silný, ničím nespútaný, divý pacifický príboj. Ostrov nemá ani prirodzený prístav a pristáť na jeho brehoch robí i skúseným námorníkom problémy práve preto, že táto malá zem ako jeden z mála ostrovov gigantického Tichého oceánu nemá koralové útesy, a tým pádom i pokojné vody nahromadené v modrej pobrežnej lagúne.



Všetky štyri ostrovy majú zdravé, mierne, vlhké oceánske podnebie. Úrodná pôda poskytuje dostatok tropických a subtropických rastlín. Darí sa kokosovníkom, citrusovým plodinám, chlebovníku. Ostrovy Ducie, Henderson a Oeno sú typickými pacifickými atolmi bez akéhokoľvek osídlenia. Všetky štyri ostrovy sú britskými zámorskými územiami; sídlom správy Pitcairnových ostrovov je osada Adamstown na ostrove Pitcairn, úradnou rečou je angličtina a zvláštny dialekt, ktorý vznikol premiešaním polynézskeho jazyka so staršou verziou angličtiny.

Ostrov Pitcairn nemá výraznejší ekonomický význam. Takmer všetko, čo jeho obyvatelia potrebujú na prežitie, sa dováža. Má však významný zdroj príjmov a ten pochádza z predaja poštových známok a suvenírov. Kým sa k nim dostaneme, zalistujme v krátkosti v pohnutej histórii tohto ostrova.

Na jej samom počiatku stojí cesta anglického moreplavca Samuela Wallisa (1728 - 1766), ktorého do Tichomoria vyslala britská Admiralita za účelom hľadania bájnej Južnej zeme, ktorej sme venovali zaslúženú pozornosť už v predchádzajúcich príspevkoch. Podobne ako ostatní moreplavci aj Wallis dostal rozkaz túto fantazmagorickú pevninu nielen objaviť, ale hlavne zabrať do vlastníctva anglickej koruny. Lodi Dolphin velil sám, velenie druhej lode Swallow prenechal Philipovi Carteretovi (1738 – 1796). Na prelome rokov 1766 – 1767 sa však táto malá flotila vinou katastrofálneho počasia na krajnom juhu juhoamerického kontinentu, konkrétne v Magalahaesovom prielive, počas silnej búrky, roztrhla. Nespútané živly, neznámé morské prúdy a vetry zahnali Dolphin až do miest ostrova Juana Fernadeza, neskôr ešte ďalej do západných končín Pacifiku.


23. júna 1767 Wallis objavil malebné Tahiti. Odtiaľ sa vydal k brehom Indonézie a cez Indický oceán okolo južných brehov Atlantiku sa v roku 1768 vrátil do Británie bez toho, aby vedel, čo sa stalo s druhou loďou. Napriek tomu anglická námorná história kladie Wallisa medzi významných predchodcov slávneho Jamesa Cooka, ktorý v danej chvíli na svoju príležitosť ešte len čakal.

Aj Carteret bol mužom na správnom mieste. Rozdelenie flotily ho neodradilo. Aj jeho škrupinku Swallow hnali divé búrky a vetry naprieč Pacifikom. 2. júla 1767 vo večerných hodinách sa Angličania doplavili k neznámemu ostrovu, ktorý sa z diaľky podobal na gigantickú skalu. Na druhý deň zistili, že tento ostrov má mohutnú tropickú vegetáciu. Carteret doslova uvádza, že ostrov objavil „mladý gentleman, syn majora Pitcairna z námornej pechoty. Preto sme ho pomenovali Pitcairnovým ostrovom.“

Ostatné ostrovy, ktoré sme spomenuli, boli objavené v ďalších časových obdobiach. Ostrov Henderson objavil kapitán Henderson 17. januára 1819 na lodi Herkules, ostrov Oeno pre zmenu Američan G. Worth 26. januára 1829 s loďou Oeno a konečne ostrov Ducie objavil anglický kapitán E. Edwards, jeden z neslávne známych ukrutných kapitánov tohto obdobia, ktorý pátral po vzbúrencoch z lodi Bounty na lodi Pandora v roku 1791. Nie nadarmo neskôr najslávnejší premiér Veľkej Británie v jej búrlivých dejinách Winston Leonard Spencer Churchill uviedol, že anglické námorné dejiny stoja na dvoch fenoménoch: deväťchvostovej mačke a sodomii...

Keď loď Bounty (Hojnosť) po istých prieťahoch opustila anglické končiny 23. decembra 1787, nik z jej 46 člennej posádky na čele s námorným poručíkom Williamom Blighom netušil, čo sa v blízkej budúcnosti udeje.


William Bligh (1754 – 1817) bol v každom prípade ostrieľaným harcovníkom. V rokoch 1776 – 1779 sa zúčastnil poslednej Cookovej expedície, pri ktorej veľký moreplavec prišiel na Havajských ostrovoch o život v zálive Kealakekua a ako navigátor významnou mierou prispel k jej šťastnému koncu. Na podnet sira Banksa a vplyvnej otrokárskej lobby bol napokon poverený britskou Admiralitou priviezť na ostrovy Karibského mora, vtedy Západnej Indie, sadenice chlebovníka, ktorý mal slúžiť ako jedna z hlavných zložiek potravy pre čiernych otrokov, ťažko pracujúcich na plantážach pre bielych otrokárov.



Na splnenie tejto úlohy mu Admiralita zaobstarala a pripravila pekný trojsťažník Bethia, ktorý bol po nevyhnutných úpravách a vylepšeniach premenovaný na Bounty. Plachetnica mala výtlak 220 ton, dĺžku okolo 26 metrov, šírku asi 8 metrov. V anglických mierach bola dĺžka tejto lode 85 stôp a 1/3 palca, šírka 24 stôp a 4 palce. Okrem posádky sa o úspech plavby mali pričiniť záhradník D. Nelson a jeho pomocník W. Brown. Admiralita však hrubo podcenila ďalšie aspekty diaľkovej plavby. Predovšetkým nepovýšila poručíka Bligha do hodnosti kapitána a nedala mu k dispozícii ako na iných lodiach malý oddiel námornej pechoty, ktorý chránil na lodiach Jeho Veličenstva nielen bezpečnosť dôstojníkov, ale i samotného kapitána. Námorní historici sú presvedčení, že ak by podobný oddiel mal pri sebe slávny James Cook, nemusel zomrieť takým strašným a tragickým spôsobom, keď mu domorodci roztrieskali hlavu balvanmi. A po ďalšie, loď bola malá pre toľko členov posádky, ktorí sa museli uskromniť vo všetkom len vďaka tomu, aby sadenice chlebovníka počas cesty nezvädli a nepohnili. A čo bolo najhoršie, muselo sa poriadne šetriť pitnou vodou, ktorá bola určená pre život týchto dosť náročných rastlín.

Bligh nasmeroval svoju loď smerom k pobrežiu juhoamerického kontinentu v nádeji, že sa mu podarí zdolať obávaný mys Hoorn a tým podstatne skrátiť cestu do teplých tichooceánskych vôd. Pokus však pre strašné počasie zlyhal a Bounty sa musela otočiť a zamieriť na Tahiti búrlivými vodami Atlantického a Indického oceána v nižších zemepisných šírkach. V zálive Matavai na Tahiti zakotvila so značným oneskorením 26. októbra 1788 a zostala tam až do 4. apríla 1789, oveľa dlhšie, než sa pôvodne predpokladalo.

Anglickí námorníci, očarení krásou tahitských žien, no najmä ich neviazaným prístupom k sexu, sa len neradi lúčili s končinami posledného raja. Po splnení úlohy a nalodení približne tisíc chlebovníkových sadeníc zamieril Bligh k Priateľským ostrovom (Tonga), kde Bounty dorazila na začiatku tretej aprílovej dekády. Po opustení malebného Tahiti sa v Blighovi prebudili nízke pudy a svojou protivnou až odpudzujúcou povahou a neustálym mentorovaním a trestami si voči sebe pobudil značnú časť posádky, čo spôsobilo, že 28. apríla 1789 sa udiala jedna z najznámejších udalostí námornej histórie, vzbura časti posádky, ktorá v konečnom dôsledku katapultovala tvrdohlavého a nevystatného veliteľa spolu so 17 vernými mužmi do 8 metrov dlhého člna, do ktorého v návale zlosti pohádzali vzbúrenci chatrné zásoby jedla a pitnej vody v nádeji, že sa už nikto nikdy nestane terčom jeho zlostnej a nenávidenej zbesilosti.

Takto si to asi predstavovali 19 vzbúrenci na čele s Fletcherom Christianom, ktorý na lodi zastával spolu s W. Elphistonom funkciu druhého dôstojníka. Samotný Bligh opísal Christiana nasledovne: „Bol vyše 170cm vysoký, tmavovlasý, pekný a veselý, silný a dobre stavaný, s nohami mierne do O“ (In Hough, cit. d. str. 59). No a práve tento veselý, silný a dobre stavaný človek s nohami mierne do O spôsobil, že pred Blighom z ničoho nič vyvstala gigantická úloha doviesť svojich verných bez máp, vyhovujúceho množstva potravín, pitnej vody a navigačných pomôcok domov do Anglicka, a následne sa za všetky príkoria a krivdy i predpisovo pomstiť.

Ako však vieme, Bligh to dokázal. Dokázal v chatrnom a preplnenom plavidle prekonať neuveriteľných 3618 námorných míľ, t. j. 6700 kilometrov bez straty jediného muža, výkon vskutku obrovský a nenapodobiteľný, ak uvážime, že sa uskutočnil v úplne neznámych vodách najväčšieho oceánu sveta. Bligh sa doplavil najskôr na portugalský Timor a 14. júna 1789 spustil kotvu malého člna v Kupangu, v Holandskej Indii, t.j,. dnešnej Indonézii. Pred dverami britskej Admirality v Londýne zastal pokorený a ponížený, nie však porazený William Bligh už 15. marca 1790. Mal pri sebe jedinú vec, ktorú zachránil s nasadením života: svoj súkromný denník, ktorý si poctivo viedol od samého počiatku cesty do Oceánie. Jeho ďalšie osudy nás už v danej chvíli nezaujímajú. Bligh nevedel, že Bounty sa vrátila na Tahiti a že neskôr blúdila po tichomorských vodách v nádeji, že sa vzbúrencom podarí objaviť nejaký neobývaný ostrov. Na ten loď narazila 15. januára 1790. Na jej palube bolo v danej chvíli už len 9 na všetko odhodlaných vzbúrencov na čele s Fletcherom Christianom, 11 tahitských žien, 6 domorodých Tahiťanov a jedno malé dieťa. A nevedel ani to, že sa v blízkej budúcnosti opäť poplaví na Tahiti za tým istým cieľom, a že tentoraz bude úspešný...


O niekoľko dní, presnejšie 23. januára, spálili vzbúrenci za sebou všetky mosty a oddali sa svojmu osudu. Loď podpálili, všetko, čo sa dalo zachrániť, zachránili, dúfajúc, že sa šťastne dožijú svojich posledných dní. Lenže alkohol, hádky, obviňovania a vzájomná intolerancia, večné spory o ženy, čoskoro zlikvidovali ich dobré úmysly a komunita ostrova Pitcairn sa prepadla do morálneho bahna, ktoré sa objasnilo až v septembri 1808, kedy k ostrovu dorazila americká loď Topaz s kapitánom M. Folgerom. Od neho sa svet dozvedel o osude vzbúrencov z úst posledného Mohykána Alexandra Smitha alias Johna Adamsa, ktorý na ostrove ešte žil s početnou komunitou miešancov.

Je chvályhodné, a história tento fakt náležitým spôsobom oceňuje, že sa britské úrady potomkom vzbúrencov nepomstili. Od roku 1831 sa Pitcairn stal britskou korunnou kolóniou. V rokoch 1831 – 1856 došlo z titulu veľkého počtu obyvateľstva k presídleniu osadníkov na Tahiti a ostrov Norfolk, ale po uplynutí nejakej doby sa osadníci na Pitcairn vrátili. Je to ich ostrov, ostrov, na ktorý sú nesmierne hrdí a pyšní. Aby sme boli konkrétni, 3. mája 1856 odišlo z Pitcairnu 193 osôb, vrátilo sa ich okolo 40.

Osadníci, medzi ktorými sa dodnes nachádzajú potomkovia vzbúrencov, majú tvrdý život a ich mozole hovoria o získavaní chleba každodenného viac než jasne. Ide totiž o prácne a tvrdé farmárčenie a nebezpečný lov rýb, pretože Pitcairn nemá piesočnaté pláže, z ktorých by mohla rybárska loď odštartovať bez väčších problémov, ale vysoké, nebezpečné kamenisté brehy. Ostrov nemá bezpečný prístav. Nachádza sa na ňom len jedno jediné bezpečnejšie malé miesto na pristátie v zátoke Bounty. Spomienky ostrovanov na vzburu sú dodnes neobyčajne živé; v osemdesiatych rokoch vylovili potápači z mora kotvu starej dobrej Bounty a aj Biblia, ktorá bola súčasťou „chlebovníkovej“ akcie, je uložená ako posvätná relikvia v miestnom kostolíku. Na ostrove žijú hrdí Pitcairňania, potomkovia Christiana, Quintala, Younga a ďalších vzbúrencov.


Ako sme už spomenuli, obyvatelia ostrova Pitcairn sa v podstate nachádzajú na dvoch ostrovoch. Tým druhým je ostrov Norfolk, ktorý anglická kráľovná Viktória v podstate venovala ostrovanom v roku 1856 v nádeji, že v približne rovnakých podmienkach, aké vládnu na Pitcairne, sa budú adaptovať na nový život. Mnohí však nevydržali a vrátili sa na „svoj“ ostrov. Počas niekoľkých generácii sa počet obyvateľov ostrova zvýšil na vyše dvesto, ale v tridsiatych rokoch minulého storočia začal opäť stagnovať. Najvyšší úbytok ľudí na ostrove nastal v šesťdesiatych rokoch minulého storočia, kedy dochádzalo k dramatickým zmenám lodných trás a letecká doprava nadobro ukončila pravidelnú lodnú dopravu. Okolo roku 1985 dosahoval počet ľudí na ostrove sotva číslo 50. Kto si dá tú prácu a námahu, na webovej stránke www.youtube.com po zadaní príslušných údajov, zistí, že Adamstown je malé pekné mestečko s kostolíkom, poštou, súdom, radnicou, knižnicou. Domy sú čisté, upravené, pôsobia priam idylickým dojmom. Na Pitcairne sú prašné cesty a na jednom z vŕškov sa nachádza hrob posledného patriarchu ostrova Johna Adamsa. Niektoré domy sú opustené, čo naznačuje, že ich obyvatelia hľadali šťastie inde.

Ostrov Pitcairn má svoju „vládu“ i napriek tomu, že je spravovaný britským guvernérom, ktorý sídli na Novom Zélande. Hrdí Pitcairňania dokázali, že sú slobodní nielen de facto, ale i de iure! Hoci prvá generácia vzišla zo vzbúrencov, ktorí sa navzájom so svojimi polynézskymi druhmi pozabíjali, ich potomkovia túto hanbu dávno zmyli a hrdo sa postavili realite do očí. Už v roku 1838 mali svoju ústavu, ktorá bola celkom iste prvá v anglicky hovoriacom svete a aj prvá na celom svete vôbec, ktorá zaručovala rovnaké práva ženám i mužom! Okrem to, že ženy mohli slobodne voliť rovnako ako muži, boli osadníci ostrova Pitcairn celkom iste prví na svete, ktorí uzákonili povinnú školskú dochádzku!

Asi tak by sa dala čo najstručnejšie charakterizovať jeho dramatická a napínavá história, ktorá sa stala nielen predlohou pre napísanie mnohých skvelých kníh, ale i viacerých filmových podôb, z ktorých najvydarenejšia bola nesporne tá z roku 1984 s Melom Gibsonom v úlohe Fletchera Christiana a Anthony Hopkinsom v úlohe poručíka Bligha pod režisérskou taktovkou R. Donaldsona.

A táto história, čo je opäť raz pozoruhodné, sa v celej nádhere odráža i v známkovej tvorbe. Prvé známky Pitcairnských ostrovov (Pitcairn Islands) boli dané do obehu 15. októbra 1940; dovtedy sa v poštovom styku používali známky Nového Zélandu a aj tie len od roku 1927.


Išlo o desaťznámkovú sériu známok s portrétom anglického kráľa Juraja VI. v nominálnych hodnotách od 1/2 d po 2 šilingy 6 pencí (d), ktoré zobrazovali plody ostrova, obydlie Johna Adamsa, poručíka Bligha a loď Bounty, pohľad na ostrov z morskej hladiny, Bibliu z Bounty, školu na ostrove, Fletchera Christiana a ostrova Pitcairn, Fletchera Christiana na lodi Bounty a pobrežie ostrova.


Ďalšia séria známok pochádzala z roku 1946 a bola súčasťou rozšíreného omnibusu tzv. víťazného vydania (Victory Issue). Prvá známka s podobou Jej Veličenstva kráľovnej Alžbety II. vyšla 2. júna 1953 ako súčasť rozsiahleho omnibusu venovaného jej slávnostnej korunovácii.


Ďalšie známky, ktoré v podstate vychádzajú nepretržite až do dnešných dní, boli venované rozličným udalostiam zasväteným nielen histórii, ale i súčasnosti. Napríklad prvá séria známok s klasickým portrétom kráľovnej Alžbety vyšla v roku 1957. O štyri roky neskoršie vyšla trojznámková séria známok obdĺžnikového tvaru venovaná storočnici návratu osadníkov Pitcairnu z ostrova Norfolk.


Od 10. júla 1967 začala na ostrove platiť nová mena v desiatkovej sústave a jedna z prvých sérií bola venovaná 150. výročiu úmrtia admirála Bligha. John Adams, patriarcha Pitcairnu, sa na známkach objavil 5. marca 1979 pri príležitosti 150 výročia úmrtia.


Jedno je isté. Známková tvorba tejto zaujímavej známkovej krajiny má veľa podôb, je neobyčajne pestrá, a čo je hlavné, dostupná i pre naše končiny.


Fletcherovi Christianovi sa možno nepodarilo vytvoriť ideálnu enklávu ľudí na stratenom ostrove Pitcairn. Tvorcom známok sa však od samého počiatku darí viac než dobre približovať práve prostredníctvom filatelie život, históriu i súčasnosť tejto síce v podstate smutnej, avšak v každom prípade nádhernej a exotickej známkovej krajiny.

Ján Dziak

Literatúra:

Commodore Byron, J., Captain Wallis, S., Captain Carteret, P., Captain Cook, J.: Discoveries in the Southern Hemisphere. Vol. I., II., III. By John Hawkesworth L.D., London 1779

Danielsson, B.: Vzbura na lodi Bounty. Vyd. Obzor, Bratislava 1974

Diezmann, A.: Enteckungen in der Südsee. Vol. I., II. Hartlebens Verlags, Leipzig 1837

Freeman, W., O.: Geography of the Pacific. John Wiley and Sons, London- New York 1951

Hough, R.: Vzbouřenci z Bounty. Vyd. Panorama, Praha 1979

Kunský a kol.: Zeměpis svéta. Australie. Oceanie. Oceány. Polární kraje. Vyd. Orbis, Praha 1964

Stanley Gibbons Stamp catalogue, Part I. British Commonwealth, 2000 Edition.