Príbeh o ceste k výnimočnosti

V Príbehu o dotykoch srdca sme mali možnosť zoznámiť sa s hluchoslepým dievčaťom Helen Adams Kellerovou, ktorej ako prvej takto postihnutej sa podarilo nielen získať Univerzitné vzdelanie, ale plnohodnotne sa zaradiť až na špičku vtedajšieho spoločenského života.

Tak vážne poškodenie zmyslových orgánov obmedzuje kontakt postihnutých s vonkajším svetom. Vďaka nekonečnej trpezlivosti ich rodín, priateľov a učiteľov sa pomaly začleňujú do normálneho života..
Na úspechu Heleny sa podieľal ešte jeden faktor. Jej hluchoslepota nemala dedičný základ, vznikla po infekcii - po zápale mozgových blán v devätnástich mesiacoch jej života. Okrem toho bola Bohom obdarená mimoriadne vysokou inteligenciou. Mala teda nielen dobré rodinné zázemie, ale aj dobré korene. Jej otec Artur H. Keller bol editorom Tuscumbria Sever­nej Alabamian. Bol aj vojakom v hodnosti kapitána. Otcova babička Helen Adamsová, bola dcéra Charlese Adamsa, ktorý bojoval v občianskej vojne a získal hodnosť brigádneho generála. Otcov pokrvný príbuzný Cas­per Keller žil vo Švajčiarsku a zhodou okolností bol jeden z prvých učiteľov sluchovo postihnutých detí v Zürichu. Helena neskôr v svojom životopise napísala „... medzi mojimi predkami nebol žiaden kráľ, ktorý by mal otrokov, ani žiaden otrok, ktorý by mal kráľa „

Vo veku jej 11 rokov odhalili jej priatelia, že má literárny talent. V tom roku vyšla jej prvá z 12 kníh. Vo veku 22 rokov napísala svoju autobiografiu Príbeh môjho života. (1913). Úvodné slovo napísal jej vydavateľ, pedagóg Harvardskej Univerzity a literárny kritik Sullivan John Macy – manžel Anny Sullivanovej.
Bola prijatá prezidentom USA Lyndonom B. Johnsonom. Jej autorita rástla nielen v Spojených štátoch, ohlas jej príbehu prekročil aj hranice kontinentov.

V sprievode Anny Sullivanovej navštívila 39 krajín. Niekoľkokrát navštívila Japonsko, kde bola veľmi obľúbená. Pri návšteve Japonska v júli roku 1937 jej pred­stavili psie plemeno Akito, ktoré je podobné s vlčiakom. Páčilo sa jej. Jedného takéhoto psíka jej darovali. Veľmi si ho obľúbila. Počúval na meno Kamikadze. Čoskoro ale ochorel a uhynul. Bola to pre Helen bolestná strata. Keď sa o tejto udalosti dozvedeli v Japonsku, vláda jej venovala nového takéhoto psíka, ktorý počúval na rovnaké meno. Nový Kamikadze bol potom dlho jej verným spoločníkom.


Helena v japonskom chovateľskom časopise Akita Journal napísala: „Ak existoval Anjel v kožušine, tak to bol Kamikadze. Nikdy som neinklinovala k domácim zvieratám, ale plemeno Akita má všetky vlastnosti, ktoré sa mi páčia – psici sú jemní, družní a spoľahliví“.

Helena Kellerová mala veľa priateľov. Medzi nich patrili aj také významné osobnosti ako slávny herec a režisér Charlie Chaplin a vynálezca telefónu Alexander Graham Bell. Spolu s americkým spisovateľom Markom Twai­nom zdieľala hlboké sociálne cítenie. To ju priviedlo aj do politiky, do radov Socialistickej strany. V rokoch 1909 – 1921 písala články do robotníckych časopisov o sociálnych problémoch a chudobe. Helena Kellerová sa stala výbornou rečníčkou a publicistkou. Bola známa ako advokátka zdravotne postihnutých, pacifistka, bola oponentkou dvadsiateho ôsmeho prezidenta Spojených štátov Thomasa Woodrova Wilsona, Bojovala za práva žien, podporovala plánované rodičovstvo. Spolu s nemeckým architektom Georgom Kesslerom založila roku 1915 medzinárodnú nadáciu Heleny Kellerovej - Helen Keller International - HKI nadácia podporuje výskum zraku, výživy a zdravia a celý rad aktivít v boji proti biede a chudobe. V súčasnosti HKI pôsobí v 22 krajinách. Jej ústredie sa nachádza v New Yorku. Svoje kancelárie má v Paríži, Senegale, Phompenu , Burkine Faso, Bangladéši, Kamerune, Kambodži, Pobreží Slonoviny, Číne, Konžskej demo-kratickej republike, Guinei, Indonézii, Mali, Mozambiku, Mjanmarsku, Nepále, Nigériis, Filipínách, Senegale, Sierra Leone, Tanzánii, Vietname a Zimbabwe.

Roku 1920 sa podieľala na založení Americkej únie občianskych slobôd (ACLU).
14. septembra 1964 jej prezident Lyndon B. Johnson udelil najvyššie civilné americké vyznamenanie Presidential Medal of Freedom. Roku 1965 bola vybraná do siene slávy amerických žien National Women´s Hall of Fame.


Jej plodný život zakončila kóma 1. júna 1968. Jej popol uložili vo washinktonskej katedrále spolu s popolom jej vernej spoločníčky Anny Sullivanovej a jej dlhodobej sekretárky Polly Thompsonovej.

Toto je koniec pozoruhodného príbehu, ktorý vyrozprávali známky vydané na jej počesť.