Rozprávky z poštového múzea - Figarova svadba v poštovom múzeu

Už bol večer a všetci išli domov aj pani riaditeľka. Ale dnes bola neobvykle oblečená. Mala na sebe dlhé šaty, klobúčik, lodičky a kabelku. Keď odišla známky sa začali rozprávať.
- Kam to asi pani riaditeľka ide?
- Možno ide na ples. Alebo išla na svadbu.
- Svoju?

- Nie, na Figarovú svadbu. povedala známka Mozarta.


- Oni sa robia svadby v divadle?
- Nie to je opera.
-Rád by som tu Figarovu svadbu videl počul ale do divadla známky nemôžu.- povedal smutne
Modrý Maurícius.
-Já mám nápad! - povedala Čierna Kráľovná.
-Čo keby sme si spravili aj my hudobný večer.
-Ty, Modrý Maurícius. povolaj všetkých spevákov, klaviristov a najmä pána Chopina a pána Mozarta.
Modrý Maurícius bol na odchodu keď za ním zvolala Čierna kráľovná - A ešte, prosím ťa, zavolaj spevákov z Metropolitnej opery z New Yorku, a zabezpeč aj hudobné nástroje a nech si nezabudnú doniesť a j noty.
- Pravdaže, Vaše Veličenstvo, - sú už starí a mohli by mať aj sklerózu, - prikývol Modrý Maurícius hlavou



A tak Modrý Maurícius usporiadal veľký hudobný koncert.. Najprv zahral Mozart Figarovu svadbu potom hrali Chopin , a potom ďalší a ďalší hudobníci a speváci Známkam sa to veľmi páčilo a tak si povedali že si zase niekedy urobia taký pekný hudobný večer. Modrý Maurícius bol veľmi rád že si mohol konečne vypočuť tú Figarovu svadbu . Hudobná produkcia skončila známky išli spokojne spinkať do trezoru a vitrínok.

Blížili sa prázdniny a dovolenky. Dve pracovníčky sa rozprávali kde budú tráviť dovolenku.
Známky pozorne načúvali.
Marika povedala, že idú na dovolenku na Tajchy.
To bude asi v Nemecku, alebo Rakúsku, povedala nemecká známka, - Tajch to je po nemecky priehrada.
To je na Slovensku ozval sa aršík s ôsmimi známkami, - je to pri Banskej Štiavnici. Pozrite sa to sú také jazera.
Ako u nás vo Fínsku?

Nie, to sú umelé jazerá pospájané podzemnými tunelmi. Slúžili na poháňanie vodných banských strojov.
Aj do mojej priehrady privádzajú vody tunelmi, - pridala sa americká známka s priehradou na rieke Colorado.

- Ale ty si oveľa mladšia, ako čítam, tam máš rok 1935. Tajchy sú staršie o 200 rokov.
To už vtedy vedeli stavať také hrádze? – pýtala sa známka ostrova Mauritius, na ktorej bol obrázok stavby priehrady.

Kto bol staviteľom týchto hrádzí? – Vie sa to? – opýtala sa Čierna kráľovná.
Bol to slávny slovenský učenec, kartograf, matematik, zememerač. Ako sa volal?
Samuel Mikovíny.
Má niektorá známka jeho obrázok?
Na obrázku nikde nie je. Ale z príležitosti jeho 250 ročného úmrtia boli vydané strieborné mince. Tam je aj jeho obrázok. Pani riaditeľka ich má v trezore.
Vie niekto, kde je ten trezor?
Ja viem – povedala Čierna kráľovná.
Tak na čo ešte čakáme?

Známky sa vybrali na cestu ku trezoru. Bola tma. Čierna Kráľovná požiadala americkú známku s hodvábnou lampou, aby posvietila na cestu.

Priadla sa aj známka so Edisonovou žiarovkou. Prišli do miestnosti, kde boli vystavené poštové schránky z rôznych krajín. Spali.

- Musíme byť ticho aby sme ich nezobudili.- Povedala známka z ostrova Man na ktorej bola poštová schránka.
- Prečo?
- Pretože sú stále hladné. Mohli by nás zhltnúť.

- Po ceste známky videli veľa zaujímavých vecí. Ale nezdržovali sa. Veď si ich môžu pozrieť aj inokedy.

Tak už sme na mieste, - povedala Čierna Kráľovná. Zaklopala na trezor a ten sa sám otvoril.. V trezore videli známky červený vankúš a na ňom ležala strieborná minca. Známky si ju poobzerali po obidvoch stranách.
- Poď sa s nami hrať – povedala obláka s jubilejnou mincou na pamiatku princezny Diany.

Minca chvíľu váhala a potom súhlasila.

A tak sa hrali sľúbili, si že zasa dakedy prídu na návštevu.

Ani nezbadali, ako sa priblížilo ráno. Museli sa ponáhľať, aby sa včas dostali domov. Tentoraz hneď za Hodvábnou lampou kráčali Kohút a Moriak na Alžírskej známke. Sprievod uzatvárala Edisonova žiarovka.