Rozprávky z poštového múzea - Prečo somárik tak veľmi plakal

Večer pred rozprávaním sa somárik veľmi rozplakal. Známky sa ho pýtali prečo plače, ale somárik nechcel nič povedať a stále plakal. Nakoniec keď sa ho známky hodnú chvíľu vypytovali, utrel si somárik slzy a rozprával:
„Boli tu školáci a jeden chlapec povedal tomu druhému:
- Si sprostý ako tento somár na známke. Ten s tými ostávajúcimi ušami!“
V tu chvíľu sa znovu veľmi rozplakal.

„Neplač, nemáš prečo!“ povedali koníci na obrázku Napoleona. Boli takí malí, že sa ani nedalo prečítať odkiaľ sú.
„Za prvé máš také uška, aké máš mat, a za druhé sa pozri na ten obrázok Veľkého vojvodcu.“
„Nás napríklad nenamaľujú so slávnymi osobnosťami. Prezradíme ti jedno veľké tajomstvo.“

„Ten obrázok zobrazuje Napoleona ako na koni prekračuje Alpy, ale je to iba veľký podvod. To ti môžeme povedať. Napoleon vtedy cez Alpy nešiel na koni ale na somárovi.“
„Na koňa by nesadol ani za nič na svete. My sme vyrastali na rovinách výšok sa bojíme. Ale ty si horské zviera.“
„Ale prečo ho tak namaľovali?“
„Možno si mysleli, že by stratil svoju dôstojnosť.“
„Prečo nám ľudia ubližujú?“
„Lebo sú,“ koník sa zarazil. Chcel povedať, že somáre, „lebo, lebo sú už takí. Vždy sa hnevajú, keď sa im niekto nepodvolí. My, koníci, nevieme vzdorovať, dáme sa uštvať až k smrti, ale vy nie. Vy ste statočnejší ako my kone.“
Somárik prestal plakať.
„A to si zo mňa nerobíte dobrý deň?“ predsa len zapochyboval...
„Čestné slovo. Nerobíme, však si náš kamarát. A z kamaráta by sa nemali robiť žarty, pretože to by mu mohlo ublížiť“
A potom už bolo ráno a všetky známky sa išli vyspinkať do svojich vitrínok a trezorov.