Slovensko 2009 - duben

Číslo emisie: 450
Deň vydania: 27. 02. 2009
Nominálna hodnota: 0,33 €
Rozmery známky: 26,5 x 33,9 mm
Forma tlačového listu: TL
Počet známok na tlačovom liste: 50
Počet známok v sérii: 1
Autor výtvarného návrhu známky: Júlia Piačková
Tlačiareň: Poštovní tiskárna cenin, a. s. Praha
Technika tlače: ofset

Maľované alebo zdobené vajíčka sa nerozlučne spájajú s Veľkou nocou. Symbolizujú jar a nový život, v kresťanskej rovine sa spájajú so vzkriesením a zmŕtvychvstaním Ježiša Krista. Symbolika vajca siaha hlboko do pohanských čias, kedy sa spájalo s plodnosťou a kolobehom života. V mnohých starovekých kultúrach sa zrejme preto stretávame so zvykom vkladania vajec mŕtvym do hrobu. Podobný zvyk je v slovanskom prostredí doložený už v 9. storočí, kedy súčasťou hrobovej výbavy v Kyjevskej Rusi boli tzv. písanky – zdobené modely vajec vyrobené z hliny. Niektoré stredoveké literárne pamiatky zo slovanského prostredia dokonca naznačujú, že u starých Slovanov existovala predstava vzniku sveta z kozmického vajca.
V širšom slovanskom prostredí sa dodnes stretávame so zvykom zdobenia vajec v súvislosti so sviatkami jari. Na zdobenie sa používajú najčastejšie slepačie, ale aj kačacie a husacie vajcia. V rozličných regiónoch Slovenska sa používajú rôzne techniky zdobenia kraslíc, k tradičným patrí napríklad voskovanie, batikovanie, leptanie, vyškrabovanie, oblepovanie trávami a slamou či odrôtovanie vajíčok atď.
Okrem rôzne zdobených vajec – kraslíc, ktoré slúžili na ozdobu a obdarovanie, sa so sviatkom Veľkej noci spája aj zvyk varenia a jedenia vajec. Vajcia ako symbol života tu najmä v minulosti mali zabezpečiť životnú silu a regeneráciu po náročnom období zimy.

---

Číslo emisie: 451
Deň vydania: 13. 03. 2009
Nominálna hodnota: 0,60 €
Rozmery známky: 26,5 x 44,1 mm
Forma tlačového listu: TL
Počet známok na tlačovom liste: 50
Počet známok v sérii: 1
Autor výtvarného návrhu známky: Igor Piačka
Tlačiareň: Poštovní tiskárna cenin, a. s. Praha
Technika tlače: ofset

Bojové umenie predstavuje rozsiahly komplex používaných techník, ktoré v závislosti od štýlu, školy, tradície a iných určujúcich prvkov vytvárajú jeho charakter. Džudo, iaido, kendo, aikido a iné, všetky majú v súčasnosti prinajmenej dve podoby. To platí aj pre karate, ktoré je výtvarným motívom pre známku, ale aj pre celú emisiu bojové umenie. Súčasné karate, ktoré má dnes zväčša len športový charakter, sa vyvinulo z tradičnej formy okinawského tode. Treba mať však na pamäti, že i tento tradičný spôsob boja má svojich historických predchodcov. Či už to bol grécky „pankratión“, indický „vajramušti alebo čínsky „čuan fa“, všetky majú niečo spoločné i s okinawským tode. Historické a politické okolnosti, obsadenie súostrovia Rjúkju v roku 1609 a následný zákaz nosenia a vlastnenia zbraní viedli v roku 1629 k spojeniu čuan fa a tode do jedného bojového systému „te“ – ruky. „Te“ sa vtedy cvičilo v úplnej tajnosti a jeho funkciou bolo jediným úderom zlikvidovať nepriateľa. O tristo rokov neskôr, keď sa Okinawa stala prefektúrou Japonska a karate bolo sprístupnené verejnosti, postupne vzniká i jeho športová forma. Spojením troch kultúrnych prvkov čínskeho kara, okinawského te a japonského džucu vzniká nový názov karatedžucu – umenie čínskej ruky. Žiaci okinawských majstrov Azatoa a Higaonnyho si zaviedli neskôr vlastné školy. G. Funakoši vyvinul štýl Šotokan. Mabuni a spôsob Šito a Ghogjun Hijagi nazval svoje karatedžucu Godžu. Zakladateľ moderného karate Gičin Funakoši (1867-1955) zmenil čínsky znak kara – čína na čína znak kara – prázdny, čím poukázal na zenový význam „stať sa prázdnym“, teda byť v stave najvyššej pripravenosti, kedy je myseľ oslobodená od sebectva a skazenosti v úsilí vhodne reagovať na hocičo s čím sa môžeme stretnúť. V roku 1934 G. Funakoši oficiálne zmenil význam karate na karatedo, čím získalo rozmer systematizovaných techník a mentálnych postojov vedúcich k zdokonaľovaniu a zvyšovaniu kvality človeka na jeho ceste všestranného rozvoja. Pridaním „do“ a vznikom karatedo sa priblížilo i takým budo ako „kendo“ – cesta meča, „kjudo“ – cesta luku a „džudo“ – jemná cesta. „Do“ znamená cestu – cestu života, ktorou by sme mali prejsť všetci aby sme si uvedomili svoju hlbokú podstatu, teda karatedo ale aj iné budo sú vo svojej podstate cestami, ako sa stať skutočným človekom.

---

Číslo emisie: 452
Deň vydania: 17. 04. 2009
Nominálna hodnota: 0,33 €
Rozmery známky: 33,9 x 26,5 mm
Forma tlačového listu: TL
Počet známok na tlačovom liste: 50
Počet známok v sérii: 1
Autor výtvarného návrhu známky: Ivan Schurmann
Tlačiareň: Poštovní tiskárna cenin, a. s. Praha
Technika tlače: ofset

Aurel Stodola sa narodil 10. 5. 1859 v Liptovskom Mikuláši. Už v školskom veku prejavoval technické nadanie, a tak po stredoškolských štúdiách na gymnáziách v Levoči a v Košiciach pokračoval na technike v Budapešti. Ako mimoriadne úspešný študent dostal štipendium a možnosť študovať na polytechnike v Zürichu. Štúdiá dokončil v r. 1884 na parížskej Sorbonne. Po krátkom pôsobení na Slovensku pracoval v niekoľkých strojárskych továrňach v Prahe. Ako vynikajúceho odborníka ho v r. 1892 vysoká škola technická v Zürichu pozvala na novozriadenú katedru stavby strojov, prednášal tu do r. 1929. V Zürichu Stodola strávil pol storočia priekopníckej inžinierskej práce, ktorá dosiahla svetové parametre. Jeho najväčšie úspechy boli v odbore stavby parných a plynových turbín. Stanovil podmienky pre ich stabilnú reguláciu a vypracoval nové výpočtové metódy parných turbín. Stodolove konštrukcie a výpočty dali základy tomuto odboru strojárstva a predurčili ich vývoj dopredu na mnoho rokov. Stodolovo základné dielo Die Dampfturbinen und ihre Aussichten als Wärmekraftmaschinen (Parné turbíny a ich výhľady ako strojov poháňaných tepelnou energiou) vyšlo v roku 1903. Bolo preložené do mnohých svetových jazykov a Stodola ho neustále rozširoval a doplňoval o nové poznatky. V Berlíne v roku 1922 vyšlo jeho ďalšie dielo Dampf und Gas Turbinen (Parné a plynové turbíny). Zásluhy Aurela Stodolu boli ocenené mnohými svetovými vedeckými a technickými spoločnosťami, univerzity v Petrohrade, Viedni a Budapešti sa ho snažili získať za profesora. Najvyššiu poctu dostal v r. 1940, keď mu Anglicko udelilo zlatú medailu Jamesa Watta. Zaoberal sa aj uplatnením techniky v zdravotníctve. Skonštruoval umelú ruku a jeho myšlienky sa ujali pri výrobe protéz. Aurel Stodola zomrel 25. 12. 1942 v Zürichu, od r. 1989 je pochovaný vo svojom rodnom meste. Uznaním jeho zásluh o techniku je zriadenie Plakety A. Stodolu, ktorú Slovenská akadémia vied udeľuje za zásluhy v technických vedách.