Známky Rossovej dependencie v Antarktíde

Názov dostala po dvoch vynikajúcich anglických objaviteľoch a cestovateľoch 19. storočia sirovi Johnovi Rossovi (* 24. 06. 1777 – † 30. 08. 1856) a sirovi Jamesovi Clarkovi Rossovi (* 15. 04. 1800 - † 03. 04. 1862).


Prvý bol polárny cestovateľ a cestovateľ, objaviteľ, dôstojník anglického kráľovského námornícva v hodnosti konradmirála. Od roku 1818 do roku 1851 sa aktívne podieľal na odhaľovaní tajomstiev Arktídy, kde vykonal viacero ciest. Objavil viaceré dôležité prielivy (Smithov, Lancasterov, Jonesov, Melvillov). V roku 1829 vystrojil na vlastné náklady loď Victory, s ktorou sa vydal do Arktídy so synovcom J. C. Rossom. 31. mája 1831 sa im podarilo objaviť na západnom pobreží polostrova Boothia – Felix severný magnetický pól. V rokoch 1850 – 1851 v oblasti Wellingtonovho prielivu márne pátral po Franklinovi. Z ľadu sa loď vymanila až v roku 1833, dostala sa do prielivu Lancaster a odtiaľ späť do Anglicka. Na svojich cestách získal veľké množtvo poznatkov, ktoré obohatili vtedajšiu vedu o nové geografické objavy. Bol prvý, kto dokázal v Arktíde bez úhony prezimovať štyri razy po sebe, pričom stratil len dvoch mužov.


Sir James Clarke Ross (* 15. 04. 1800 - † 03. 04. 1862) bol taktiež anglický polárny cestovateľ, objaviteľ a dôstojník anglického kráľovského námornícva. Tento synovec sira Johna Rossa patrí medzi najuznávanejších britských polárnych bádateľov. Bol účastníkom viacerých arktických expedícií; (1818, 1819 – 1820, 1821 – 1823, 1824 – 1825, 1827 – 1828 a 1829 – 1833). Až na poslednú, všetky uskutočnil so sirom Parrym. Na poslednej výprave do Arktídy so strýkom sirom Johnom Rossom 31. mája 1831 na polostrove Boothia - Felix v Arktide na 70° 50´ severnej šírky a 96° 47´ západnej dĺžky a lokalizovali severný magnetický pól (Dnes sa tento bod nachádza o približne 600 míľ severnejšie na ostrove Ringnes Island. – pozn. aut.).

V roku 1839 bol Ross britskou Admiralitou vymenovaný za veliteľa expedície do Antarktídy na dvoch lodiach HMS Erebus (Podsvetie – výtlak 370 ton) a HMS Terror (Hrôza – výtlak 340 ton). Erebusu velil Ross, lodi Terror F. R. Crozier (1795 – 1848). 30. septembra 1839 obe lode opustili anglické brehy, zamierili na juh k ostrovu Sv. Heleny a odtiaľ do Kapského Mesta. Z južnej Afriky prikázal Ross nabrať kurz ku Kerguelénam. V auguste obe plavidlá priplávali do tasmánskeho Hobartu, 1. januára 1841 prekročili južný polárny kruh a dorazili do absolútne neznámych končín. Najprv objavili v západnej Antarktíde rozľahlú zem na 75° južnej šírky. a približne 163° východnej dĺžky. Dostala meno po anglickej kráľovnej Viktórii. Nachádza sa v nej mys Adare, kde neskôr po prvý raz prezimoval nórsky polárny bádateľ C. E. Borchgrevink, a kde pôsobili i členovia poslednej Scottovej výpravy. Aj more, do ktorého sa čoskoro dostali, bolo neznáme. Dostalo meno po svojom objaviteľovi (Rossovo more). Ross, sledoval pobrežie týchto úplne neznámych končín a 19. januára 1841 objavil ostrov, ktorý nazval po svojom priateľovi Coulmanov ostrov. O tri dni Angličania prekonali Weddellov rekord v prenikaní lodí do južných zemepisných šírok a 27. januára objavili ostrov, ktorý dostal meno po J. Franklinovi. Na druhý deň Ross narazil na ďalší ostrov, ktorý dnes nesie jeho meno, Rossov ostrov (77° 55´ južnej šírky, 166° 40´ východnej dĺžky) a hneď nato záliv, ktorý pomenoval podľa poručíka Archibalda McMurda z lode Terror.


Na brehoch tohto zálivu objavili Angličania dve sopky, ktoré Ross nazval podľa svojich lodí Erebus (3 794 m) a Terror (3 277 m). Z týchto končín sa Angličania vydali na západ a 28. januára 1841 sa obe plavidlá na pozícii 78° 40´ južnej šírky. priblížili ku gigantickému ľadovému múru, ktorý sa ťahal ďaleko, kam oko dovidelo, na západ (t.j. Rossova ľadová bariéra alebo Rossov šelfový ľad - pozn. aut.). Táto Bariéra siaha až po Veľrybí záliv (Whale Bay, miesto, kde sa pri útoku na južný pól vylodil R. Amundsen – pozn. aut.) v tesnej blízkosti Zeme kráľa Eduarda VII. Jeho čelo má dĺžku približne 1 000 km, do samotnej pevninskej Antarktídy zasahuje do hĺbky približne 650 km, hrúbka ľadu dosahuje 300–800 metrov, čelo ľadovca je vysoké 30 – 70 m, jeho rozloha je približne taká ako Francúzsko, t.j. okolo 550 000 km2. Vtedy tieto údaje Ross nepoznal.


4. apríla 1841 sa Angličania vrátili do Hobartu, ale v októbri boli znovu v Antarktíde, kde ich zaujala Veľká ľadová bariéra natoľko, že sa jej chceli venovať podrobnejšie. Avšak mimoriadne nepriaznivé poveternostné podmienky im to nedovolili a obe lode 5. apríla 1842 pristáli v Port Louis na východnom ostrove Falklandského súostrovia, odkiaľ sa 17. decembra Ross po tretí raz vydal do Antarktídy. Tenotaz zamieril do severovýchodnej oblasti Antarktíckého polostrova, vtedy ešte stále nedostatočne preskúmanej a neznámej. Vo Weddellovom mori mori dosiahol pozíciu 71° 30´južnej šírky. a pokračoval v ďalších objavoch neznámych končín.


V januári 1843 objavil približne na 64° južnej šírky. ostrov Snow Hill, ostrov Seymour, ostrov Joinville a ostrov Jamesa Rossa. Veľký záliv medzi ostrovom Dundee a neskôr objaveným ostrovom Vega dostal meno Záliv Erebusu a Terroru. Odtiaľ Ross zamieril s loďami do južnej Afriky a odtiaľ sa vydali na spiatočnú cestu. Obe lode pristáli doma vo Folkestone 4. septembra 1843. Po návrate z Antarktídy bol Ross povýšený do šľachtického stavu.

V rokoch 1848 – 1849 velil prvej oficálnej výprave, ktorá dostala za úlohu hľadať zmiznutého Franklina s loďami HMS Enterprise a HMS Investigator. Ross neúspešne hľadal stopy po Franklinovi v oblasti ostrova Somerset.

Napriek relatívnemu neúspechu Rossove objavy priniesli najmä v oblasti Antarktídy úplne novú dimenziu, aj keď úlohu, ktorú na samom začiatku dostal, sa mu splniť nepodarilo a južný magnetický pól neobjavil. Urobil však objavy, za ktoré bol zaslúžene odmenený zlatou medailou Kráľovskej zemepisnej spoločnosti v Londýne.


Územie Rossovej dependencie je veľké, meria takmer jeden milión klilometrov štvorcových. Zahŕňa oblasť 150 poludníka západnej dĺžky a 160 poludníka východnej dĺžky; severnú hranicu tohto územia je 60° južnej zemepisnej šírky. Znamená to, že ide o oblasť Južnej Viktorinej zeme, obrovského Rossovho šelfového ľadovca, Rooseveltov a Rossov ostrov, Rossovo more až po bod južného pólu, na ktorom dnes stojí ultramoderná stavba juhopolárnej stanice Amundsen – Scott. Okrem toho na Rossovom ostrove sú zriadené dve novozélandské stanice Mc Murdo a Scott Base.


V rámci novozélandskej pošty vyšlo v rokoch 1957 – 1982 vyšlo 20 výplatných známok (štyri série), Rossovej dependencie, emisná činnnosť bola znovu obnovená roku 1994. Na vôbec prvej známke je zobrazená Rossova loď Erebus, na poslednej roku 1952 Scottova chata na Cape Evans na Rossovom ostrove.

Od roku 1959 stále platí dohoda o medzinárodnom mierovom a vedeckom využívaní Antarktídy. Antarktická zmluva podpísaná vo Washingtone 1. decembra 1959 má 14 článkov. Základnými signatármi boli Argentína, Austrália, Belgicko, Chile, Francúzsko, Japonsko, Nový Zéland, Nórsko, Juhoafrická únia, Sovietsky zväz, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska a Spojené štáty americké. Postupne sa k základným signatárom dohody pridávali ďalšie a ďalšie krajiny světa, vrátane Českej a Slovenskej republiky.

Konvencia z novozélandského Wellingtonu sa snažila pripravit podmienky pre ťažbu nerastného bohatstva najmä železných rúd, uránu, farebných kovov, ropy a plynu, ale proti exploatácii sa ostro postavila Austrália a Francúzsko a ďalších šestnásť krajín. Od roku 1991 protokol z Madridu stanovuje podmienky na ochranu životného prostredia, okrem iného je zakázaný akýkoľvek geologický prieskum okrem vedeckých experimentov na ďalších 50 rokov. Ďalšie štyri prílohy tohoto dokumentu sa týkajú ochrany živočíšnej ríše, prevencie znečisťovania oceánu a kontroly turistiky.

Ako už bolo spomenuté, Rossov ostrov je jedným z hlavných stredísk antarktického bádania. Nachádza sa na 77° 30´ južnej šírky, 168° východnej dĺžky, má velkosť 2460 kilometrov štvorcových, najvyšším bodom je sopka Erebus 3794 metrov. Je to jediné „mesto“ v Antarktíde, hojne navštevované vedeckými expedíciami i turistami z celého sveta. Prichádzajú sem buď loďami alebo lietadlami, ktoré pristávajú na letisku Williams Field na jednej z troch dráh. Na ostrove je najväčšia výskumná stanica Spojených štátov amerických v Antarktíde, McMurdo Station (77°51´ južnej šírky, 166°40´ východnej dĺžky), ktorá je zároveň jediným dobrým námorným prístavom v celej Antarktíde.

McMurdo Station je dozaista jedno z najkozmopolitnejších miest na svete, protože sa tu striedajú stovky zvedavých turistov i vedcov zo všetkých kontinentov. Sú tu ubytovacie možnosti, banka, zábavné centrá, luxusné ubytovanie so všetkými civlizačnými výmoženosťami. Odhaduje sa, že Antarktídu navštívi ročne až 40 000 - 50 000 zvedavých turistov, ktorí nehľadia na závratné poplatky, ktoré musia zaplatiť za návštěvu tohto odľahlého miesta našej modrej planéty.

Majú sa však na čo pozerať! Ostrov je totiž historickou pamiatkou. Nachádzajú sa tam všetky tri pamätné miesta, odkiaľ štartovali dnes už klasické britské antarktické expedície do vnútra bieleho kontinentu:

Hut Point (Chatový výbežok) 77°46´južnej šírky a 166°51´ východnej dĺžky;
Royd´s Cape (Roydsov mys) 77°33ˇjužnej šírky a 166° 9ˇ východnej dĺžky;
Evans Cape (Evansov mys) 77°38´ južnej šírky a 166°24´ východnej dĺžky.

Všetky budovy (Chatový výbežok a Evansov mys boli zimoviskami oboch Scottových expedícií v rokoch 1901- 1904 a 1910 – 1913) sú zatiaľ vo výbornom stave a stali sa pútnickým miestom pre mnohých návštevníkov. Roydsov mys je miestom Shackletonovej expedície Nimrod v rokoch 1908 – 1909; všetky však vyzerajú tak, ako by boli opustené len nedávno. Ich jednoduchosť, ale i odolnosť pripomínajú náhodnému návštevníkovi, že sa nachádza na miestach, ktoré otvárali prvé poznanie tajomných hĺbok posledného kontinentu. Scottova chata na Chatovom výbežku sa nachádza na opačnom brehu brehu stanice McMurdo a jej silueta je neprehliadnuteľná.

Technický rozvoj a pokrok, ktorý sa nezastavil ani v týchto Bohom zabudnutých končinách, má aj svoje negativa. Nie je to len civilizačný odpad, ktorý hýzdi najbelejší svetadiel. Prvá veľká letecká katastrofa sa tu udiala v roku 1979, kedy lietadlo novozélandskej leteckej společnosti Air New Zealand DC – 10 narazilo v hmle do sopky Erebus. Tragédia si vyžiadala smrť 257 ľudí.

V Antarktíde sa nachádza niekoľko desiatok trvalých i dočasných vedeckých a meteorologických staníc; ich počet je relativný. Je odvodený podľa toho, kde sa nachádzajú. aký majú štatút, a napokon aj od toho, aká krajina stanicu prevádzkuje.

Južný geografický pól je iba matematický bod na 90° južnej zemepisnej šírky. Na tomto mieste, kde zemská os pretína zemský povrch, existuje len jeden jediný smer: sever. A aj osamelému pozorovatelovi sa pri pohľade smerom k rovníku zdá, že sa naša planéta otáča v smere hodinových ručičiek. Južný pól sa nachádza v nadmorskej výške 2845 metrov, je teda položený vyššie než najvyšší štít Vysokých Tatier, Gerlach. Táto kóta sa nachádza na 2850 metrov hrubom ľadovom príkrove, ktorý sa ročne asi o desať metrov posúva smerom na juh. Okrem južného geografického pólu sa v Antarktíde nachádzajú ešte ďalšie póly:

južný magnetický pól (oproti minulosti sa tento bod výrazne posunul - pozn. J.D.) a v súčasnosti sa nachádza vo východnej Antarktíde v najjužnejších miestach Indického oceánu v Austrálsko – antarktickej pánve;
južný geomagnetický pól leží v temných diaľavách rozsiahlej Wilkesovej zeme;
južný pól nedostupnosti je vo východnej Antarktíde.

Keby sa stal nejaký zázrak a Roald Amundsen a Robert Falcon Scott by sa prebudili z večného spánku, žasli by, čo sa odvtedy na póle udialo. Predovšetkým vďaka Američanom vyrástol na najjužnejšom hrote planéty obdivuhodný komplex stavieb. Sú situované na miestach, kde takmer pred sto rokmi zastali v nemom úžase obaja bádatelia po veľkej námahe, odriekaní a úskaliach, ktoré im najskôr pripravilo more plavbou po roaring forties (revúcich štyridsiatkach), howling fifties (zavýjajúcich päťdesiatkach) a screaming sixties (jačiacich šesťdesiatkach), neskôr v živloch a orkánoch samotnej Antarktídy.

Prvá stanica na južnom póle Amundsen – Scott bola postavená v rámci Medzinárodného geofyzikálneho roka. Jej stavba sa začala o rok skôr tak, aby bola dokončená presne v termíne roku 1957, ktorý bol v poradí treťou celosvetovou vedeckou akciou, nadväzujúcou na predošlé tzv. polárne roky.

Medzinárodný geofyzikálny rok trval od 1. júla 1957 do 31. decembra 1958 – v období maxima slnečnej činnosti. Vedci vtedy získali zbrusu nové poznatky z fyziky, geofyziky, astronomie a ďalších vied na základe celosvetovo koordinovaných meraní. Bokom nezostal ani južný pól. Tím 18 amerických vojakov námornej pechoty bol prvou veľkou skupinou ľudí, ktorá prezimovala priamo na póle. Američania tam vybudovali základňu, ktorá však neobstála v prudkých blizardoch, zle znášala nápory snehu, až napokon takmer pod nimi celá zmizla.

V roku 1975 Spojené štáty postavili veľkú geodetickú kupolu. Mala výšku 16 a priemer 50 metrov a podobala sa na strieborný lietajúci tanier zapustený v ľade. Pod touto obrovskou kopulou boli postavené vedecké pracovne, ubikácie a všetko potrebné pre život v extrémnych podmienkach. Po čase sa však ani toto riešenie neukázalo ako najvhodnejšie; neustále prívaly snehu a masy ľadu zatarasovali prístup a tie bolo treba neustále prácne odpratávať.

V deväťdesiatych rokoch začali americké Herkulesy vybavené lyžiarskymi podvozkami voziť súčiastky na stavbu novej, úplne unikátnej juhopolárnej stanice Amundsen – Scott. Bola postavená na základe projektu, ktorý vypracovala spoločnosť Ferraro Choi & Associates a jej stavba je porovnávaná s náročnosťou výstavby vesmírnej stanice ISS. Stanica je dlhá 123 metrov, jej úžitková plocha je 7500 metrov štvorcových. Postavili ju na 36 betónových pilieroch, ktoré sa vypínajú o výšky štyri metre nad okolitý terén. Hmotnosť stanice je približne 11 000 ton. Náklady na jej výstavbu dosiahli necelých 200 miliónov USD.

Pozostáva z dvoch častí v tvare písmena C, ktoré sú prepojené pružnou chodbou a vďaka hydraulike je možné podpery, na ktorých je upevnená, ovládať a vyrovnávať, ak sa niektorá časť ocitne vo vysokom snehu. Je dokonca možné celý komplex hydraulicky zdvihnúť, ak by sa ukázalo, že snehu napadlo príliš veľa a ohrozuje osadenstvo stanice, ktorá sa pravidelne po polroku mení. Ľudia na južném póle si v dnešných časoch žijú, ako bohovia v neslýchanom komforte. K dispozícii majú špeciálny skleník, kde sa pestuje čerstvá zelenina, ošetrovňu, práčovňu, vedecké pracovská s najmodernejších technickým a počítačovým vybavením, nemocnicu s operačným sálom, saunu i telocvičnu. Na izbách, kde bývajú, je úplnou samozrejmosťou internet a satelitná televízia.

Ročná priemerná teplota na južnom póle je približne – 49°C. Vedci, ktorí tu zostávajú počas dlhej polárnej noci, tj. od februára do konca októbra, sa plne venujú vedeckej činnosti. Sú tu zastúpené astronomické, biologické, fyzické, seizmologické, glaciologické a iné vedné disciplíny. Spojenie s ostatným svetom zabezpečujú v krátkom polárnom lete lietadlá, ktoré majú k dispozícii pristávaciu ranvej, dlhú 3600 metrov. Okrem pravidelnej výmeny vedeckých pracovníkov sem prilietajú i zvedaví turisti, ktorí za vysoký poplatok si môžu pozrieť hliníkovú tyč zastoknutú na bode pólu, okolitú vlajkoslávu, prípadne poslať odtiaľ ofrankovanú pohľadnicu alebo dopis so známkami, ktoré sú na filatelistickom trhu veľmi vyhľadávané.

Ján Dziak – Marko Dziak