Rozhovor s dr. SEVERÍNOM ZRUBCOM - I.

Filatelistickej verejnosti osobnosť dr. Severína Zrubca nie je potrebné osobitne predstavovať. Úspešný vystavovateľ, juryman, funkcionár, organizátor a publicista vykonal pre rozvoj organizovanej filatelie na Slovensku, ale aj v bývalom Československu, obrovský kus práce a v nemalej miere úspešne šíril dobré meno našej filatelie aj v zahraničí. S jeho menom je úzko spojené úsilie o obnovu Zväzu slovenských filatelistov a s angažovaním sa za moderné chápanie filatelie ako záujmovej činnosti s kultúrnym a spoločenským poslaním. Jeho poznatky, názory a skúsenosti z vyše polstoročného aktívneho pôsobenia vo filatelii sa pokúša čitateľom priblížiť nasledujúci rozhovor, ktorý bol uverejnený v roku 2001.

AKO ROTAČKY „ROZTOČILI“ FILATELISTU

Pán doktor, kľúčovú rolu na Vašej filatelistickej činnosti zohrávala zbierka s názvom „Dnes sa točia rotačky“, ktorá bola medzi filatelistami veľmi známa a populárna nielen u nás ale aj v zahraničí. V úvode nášho rozhovoru by bolo vhodné pripomenúť, kde a na koľkých svetových a medzinárodných výstavách bola Vaša zbierka vystavená a aké ocenenia ste s ňou dosiahli?

Táto otázka ma obyčajne vždy zaskočí. Moja vystavovateľská činnosť bola skutočne rozsiahla. Začal som vystavovať na výstave v roku 1960 a práve ona ma povzbudila k ďalšej práci na zbierke, na stále hlbšom spracovávaní témy a k vystavovaniu na ďalších výstavách doma i v zahraničí. Ich počet, žiaľ, dnes nedokážem presne stanoviť. Zo začiatku som si o nich aký-taký zoznam viedol, ale keďže sa ich počet veľmi rozširoval a zbierku (vtedy sa ešte nehovorilo o exponáte) žiadali na výstavy v celej ČSSR a potom aj ZČSF ju odporúčalo na výstavy v zahraničí, mal som s evidenciou problémy a nie je úplná. Na prvú výstavu v zahraničí som bol pozvaný v roku 1960 do Viedne. Celkom som sa zúčastnil na 22 medzinárodných a 5 svetových výstavách pod patronátom FIP, ďalej na 17 medzištátnych a na rade ďalších nesúťažných, pri osobitných príležitostiach organizovaných výstavách ako boli napríklad jubileá najstarších belgických novín v Antverpách, Spolku nórskych tlačiarov v Oslo. Na súťažných výstavách som získal 4 zlaté, 17 pozlátených, 7 strieborných medailí. Ďalšie ocenenia, obyčajne pozlátené a strieborné medaily, zbierka dostala na medzištátnych a družobných výstavách a na domácich výstavách. Je už na čase, aby som tieto údaje spolu s diplomami skutočne presne skompletizoval!

Ako sa Vám darilo s vystavovaním zbierky v domácom prostredí?

V Československu som vystavoval asi na 35-40 výstavách. Popularitu zbierky má na svedomí zriedkavá téma. Stávalo sa, že som u nás súčasne vystavoval aj na dvoch - troch výstavách, pravda, vždy inú časť zbierky. Aj doma som rád vystavoval na nesúťažných výstavách ako napríklad pri otvorení Pálffyho paláca v Bratislave, alebo na medzinárodných výstavách učebných pomôcok a sympóziách MEDACTA v Nitre, kde som dokonca vystavoval trikrát, raz som tu vystavoval svoju zbierku v rozsahu vyše 400 albumových listov.

To sú impozantné výsledky, ktoré hovoria samé za seba. Prezraďte ešte, aký rozsah má Vaša zbierka?

Zbierka z roka na rok rástla. Vlastným zberateľským úsilím i vďaka priateľom a partnerom doma i v zahraničí, do zbierky pribúdalo stále viac filatelistického materiálu. Neoceniteľná bola pomoc vo forme informácií, rád a výmeny skúseností, najmä zo strany Medzinárodnej námetovej skupiny „Papier a tlač“, ktorej základy sa zrodili na svetovej výstave PRAGA 1962. Pri prvej výstave v Bratislave zbierka mala 90 albumových listov, vystavených bolo asi 70. To bolo v roku 1960. V roku 1998, kedy som vystavovateľskú činnosť ukončil a zbierku po dohode odovzdal do Múzea knihy v Trnave, napočítali sme takmer 3000 listov. Zbierku odvážalo veľké dodávkové auto - veď to bola žatva vyše polstoročia môjho filatelistického života... Pri odvážaní mi bolo smutno, so zbierkou i témou som sa lúčil ťažko, i keď nie navždy - každý rok ešte 10-15 listov k nej znovu pribúda. Príležitostne aj tie odovzdám do múzea.

Treba poznamenať, že po čase sa rozsah exponátov na súťažných filatelistických výstavách ustálil spravidla na 80 výstavných listov. Zbierka „Dnes sa točia rotačky“ potom z hľadiska rozsahu predstavuje rozsah 37 exponátov po 80 listov a na jej kompletné vystavenie by bolo potrebných 188 výstavných plôch. A to už predstavuje rozsah jednej samostatnej oblastnej výstavy... Ako ste posielali svoju zbierku na výstavy? Na jej odoslanie ste asi potrebovali poriadne veľký kufor alebo možno aj dva. Naozaj, neodradzovali Vás niekedy takéto starosti od vystavovania?

Nie celá zbierka, ale len výber, teda exponát, sa vo výstavnej činnosti začal uplatňovať v sedemdesiatich rokoch. Tým majú súčasní vystavovatelia oveľa ľahšiu prácu. Ale predtým, spomínam si, že napríklad do Rakúska, potom aj do Turecka, Luxemburska aj inde v prvých mojich vystavovateľských rokoch som na výstavu posielal celú zbierku a organizačný výbor sám vybral na vystavenie jednotlivé výstavné listy. Najprv som zbierku posielal vo dvoch kufroch, neskoršie v troch, a nie poštou, ale železnicou. Potešenie to pre mňa nebolo, ale nepomohol som si. Preto som privítal rozhodnutie FIP, že na výstavu nie je potrebné posielať celú zbierku (jej rozsah potvrdzoval národný zväz), ale len exponát na 80 albumových listoch.

Určite s vystavovaním, najmä v zahraničí, súvisel aj rad vybavovania a vyplňovania formulárov...

Nebolo to vždy jednoduché. Najväčšie komplikácie som mával s vyplňovaním zoznamov (súpisov) a s ohodnocovaním materiálu na albumových listoch, no a potom s colným odbavením. Veľkú úľavu som začal pociťovať, keď kompletné odoslanie exponátu do zahraničia začalo vybavovať ÚČSF (neskôr ZČSF) a hradilo aj náklady na jeho odoslanie i výstavné poplatky. Predtým si účasť na zahraničných výstavách hradili sami vystavovatelia.

Vráťme sa teraz na chvíľu do rokov Vašej mladosti. Spomeniete si, kedy ste sa na poštové známky začali prvýkrát pozerať očami zberateľa?

Poštové známky ma zaujímali od chlapčenských rokov. Na ľudovej škole sme ako 7 až 10 roční mali svoje zbierky zostavené podľa štátov – z každého aspoň jednu známku. Musím sa priznať, že mňa viac ako počet štátov zaujímal obraz na známke. Tam je môj námetársky prvopočiatok. Aj keď som ako gymnazista i vysokoškolák svoj záujem o známky udržiaval, obraz známky bol na prvom mieste. Zbieral som poštové známky Československa a Slovenska.

Ako ste sa dostali vlastne k námetu tlač, písmo, tlačiarenské stroje, iluminácie, papier?

Po dokončení štúdií som sa v profesii uplatňoval aj ako publicista a redaktor. A keď sa „redaktorčina“ od roku 1950 stala mojim povolaním, začali ma zaujímať známky so vzťahom k tomuto fachu. Začal som si ich všímať na bratislavských burzách, siahol som po katalógu Zumstein a od štátu k štátu som postupne prezrel celý jeho obsah. Vypisoval som si známky s obrazmi kníh, novín, knižníc, tlačiarní, portrétov spisovateľov, redaktorov, tlačiarov. Čoskoro som túto tému, pretože známok s týmito námetmi nebolo mnoho, začal rozširovať o vývoj a druhy písma, pôsob písania, vznik tlače, tlačiarenské techniky a stroje, výrobu papiera a pod. Do tajomstiev prvých československých emisií vrátane pretlačí PČ 1919 ma zaúčal známy bratislavský filatelista Miloš Müller. Bol som s ním vo veľmi dobrom priateľskom vzťahu. Pri jednej príležitosti sa ma spýtal, čo okrem Československa zbieram. Bol prekvapený aký námet zbieram a ešte viac bol potom prekvapený, keď som mu ukázal svoj zásobník so známkami. Odporučil mi, aby som v tomto zbieraní pokračoval a aby som si všímal aj iný, neznámkový materiál, najmä príležitostné pečiatky. Jeho rady som uposlúchol. Inšpirovali ma aj niektoré zbierky, ktoré som videl na výstavách v Bratislave a v Brne.

Málokedy sa zberateľ sám od seba rozhodne, že zostaví zbierku (exponát) a prihlási sa na súťažnú výstavu. Ako ste sa dostali k vystavovaniu, ako sa začali rozbiehať „kolesá rotačky“?

Pripravovala sa celoštátna výstava poštových známok BRATISLAVA 1960. Záujem o zostavovanie mojej zbierky zo strany M. Müllera neutíchal. Čím sa viac približoval termín výstavy, tým viac mi radil, povzbudzoval a presviedčal, aby som svoju zbierku prihlásil na výstavu. Prihlášku na výstavu som však v termíne nepodal, podpísal som ju až neskôr a organizačný výbor ju prijal až dodatočne. Výsledok už bol spomenutý. Vhupol som do vystavovania a tak sa „moje rotačky“ začali točiť...

Zbierka sa zapáčila organizačnému výboru i členom rozhodcovského zboru pre jej nevšedný námet, zaujímavý názov, veľmi dobré spracovanie námetu i rôznorodý filatelistický materiál. Vysoká úroveň zbierky bola vyjadrená nielen medailovým ohodnotením, ale aj udelením ceny „Pokrokovej filatelie“. Aká bola Vaša metodika tvorby tejto zbierky?

V tom čase sa zbieranie známok podľa námetov, najčastejšie nazývané motívové, veľmi rozšírilo po celej Európe. Boli to najmä kvety, zvieratá, šport, osobnosti, architektúra, lode, lietadlá, umelecké diela a pod. Osobitne medzi niektorými lekármi sa rozšíril námet Červený kríž a lekárska prax. Boli to teda podľa vtedajších zberateľských smerov zbierky motívové. Moja sa od nich dosť líšila. Neboli v nej len známky zvoleného námetu. Skutočne som v zbierke uplatnil nie motív, ale tému. V tom čase známok môjho námetu bolo málo, asi 50. Tak som napríklad popri osobnostiach do zbierky zaraďoval i mestá, kde sa narodili, pôsobili, kde knihy boli napísané (kláštory, zámky), vytlačené, ako boli napísané (písacie potreby) a zviazané, ale aj známky s námetom knihy ako symbol vzdelávania, rozvoja kultúry, vedy, techniky a pod. Do úvodnej časti zbierky som pridal partie o vzniku písma, písania, druhy písma, o vzniku tlače, vývoji a druhoch polygrafických techník, o vzniku a výrobe novín a ich úlohe v spoločnosti. Popri známkach som často zaraďoval príležitostné pečiatky na lístkoch, obálkach i výstrižkoch, ďalej celiny, FDC a rozličné iné celistvosti. Albumové listy som opatril stručnými vysvetľujúcimi popismi, ktoré jednotlivé filatelistické materiály spájali. Bola to vlastne určitá literárna práca ilustrovaná filatelistickým materiálom. A práve táto skutočnosť bola v námetovej zbierke novotou. To ma presvedčilo, že predmety našej filatelistickej záľuby možno tvorivo spracovať a predstaviť nimi aj nezvyklé námety a témy.


Zaraďovanie neznámkových filatelistických materiálov, osobitne celistvostí, do zbierok resp. exponátov, znamenal progres, nový kvalitatívny stupeň v rozvoji filatelie. Čo Vás inšpirovalo k tvorbe zbierky takýmto spôsobom, existovali na tvorbu námetových exponátov vhodné smernice alebo metodické odporúčania?

Pri tvorbe svojej zbierky riadil som sa vlastnými predstavami a radami a odporúčaniami filatelistických priateľov, ktorí aj tomuto novému trendu zbierania fandili a nevysmievali sa mu. Okrem rád a povzbudzovania priateľov, inšpirovali ma aj zbierky iných filatelistov. Napríklad podobné využitie filatelistického materiálu som videl v jednej zbierke o Krištofovi Kolumbusovi na výstave v Brne. Mnohé z toho som potom uplatnil aj vo svojej zbierke. V čase mojich začiatkov existovala Medzinárodná organizácia konštruktívnej filatelie (FIPCO), ktorá sa venovala i metóde zostavovania motívových zbierok. O jej existencii som sa však dozvedel až v roku 1962 od nemeckých zberateľov. Potešilo ma, že svoju zbierku som z vlastnej iniciatívy budoval v súlade s metodickými pokynmi FIPCO a zaraďovanie iného filatelistického materiálu než len známok sa ukázalo ako šťastné rozhodnutie a hlavným strojcom vysokého ohodnotenia zbierky na súťažných výstavách. Práve rôznorodosť materiálu zbierku dokážu spestriť, zvolenú tému priblížiť a zhodnotiť aj po filatelistickej stránke. V tomto zmysle sa vyjadrili i členovia jury pri mojom prvom vystavovaní v Bratislave. Napríklad nestor slovenských filatelistov Ing. Klement Ptačovský mi na palmáre povedal: „Vieš, mládenček, tvoja zbierka nie je len zbierka námetová, ale predovšetkým je to zbierka filatelistická. Keď budeš takto pokračovať, uspeješ“. Mal pravdu.

Úspechy zbierky „Dnes sa točia rotačky“, obrazne povedané, rozkrútili súkolia Vašich filatelistických aktivít aj v iných oblastiach filatelistickej činnosti. Významné miesto medzi nimi zaujímala aj Vaša jurymanská činnosť. Kedy a ako ste sa dostali k jurymanskej činnosti?

Po výstave v Bratislave a Viedni, ale najmä medzinárodných v Prahe, Istanbule, Luxemburgu, Washingtone, Mníchove, Paríži, Londýne a inde, moja zbierka vstúpila do povedomia motívových zberateľov v zahraničí. Vznikla z toho aj čulá korešpondencia. O zbierke sa priaznivo vyjadrovala i zahraničná filatelistická tlač (francúzska, nemecká, belgická). Zaujala ich téma i spracovanie. V roku 1970 ma ZČSF vymenoval za zväzového jurymana. V tom istom roku som začal pracovať po prvýkrát v jury na oblastnej výstave v Holíči. Nasledovala účasť na práci jury v rade výstav rozličného typu na území celého Československa. V roku 1972 som bol vymenovaný za medzinárodného jurymana. Na prvej medzinárodnej výstave pod patronátom FIP som juroval v roku 1973 v Mníchove. A potom sa to priam lialo. Rád si na to spomínam, i keď to bola práca náročná na čas i na sústavné štúdium. Pracoval som ako juryman pre tematické exponáty, ale postupne i pre iné výstavné triedy (teritoriálna, poštová história i literatúra).

Medzi prácou na vlastnej zbierke a hodnotením výstavných exponátov iných zberateľov je priepastný rozdiel. Zberateľ si svoju zbierku resp. exponát môže zostaviť doslova podľa svojich predstáv, avšak pri hodnotení výsledkov práce iných filatelistov by sa mal vedieť odosobniť, byť objektívny a snažiť sa porozumieť tvorivým zámerom vystavovateľa. Základným predpokladom na výkon jurymanskej činnosti sú jeho odborné vedomosti. Aké predpoklady má spĺňať juryman na to, aby zadosťučinil zneniu zásad hodnotenia exponátov i zároveň aj očakávaniam vystavovateľa?

Je to pravda. Jurymanská práca nie je prechádzka na výstave medzi exponátmi. Vyžaduje si hlboké a všestranné znalosti a nielen v jednom, ale všetkých zberateľských odboroch. A tie spočívajú v sústavnom štúdiu filatelie ako celku a potom podrobností jednotlivých filatelistických úsekov. Pravda, všetko toto nemožno zvládnuť naraz, potrebná je mnohoročná prax, skúsenosti s vystavovaním vlastného exponátu, veľmi užitočné sú aj skúsenosti kolegov -vystavovateľov. Ako všetko iné, aj hodnotenie exponátov a jurymanská práca prechádza svojim vývojom, takže juryman prakticky neustále musí na sebe „pracovať“. Preto príprave a rastu jurymanov veľkú pozornosť venujú národné filatelistické organizácie i FIP. Vlastná príprava jurymana má potom tri stupne - ašpirant, kandidát a juryman.

Podieľal ste sa aj na tvorbe zásad hodnotenia. Na akých postoch ste v tejto spojitosti pôsobili?

Tvorba a hodnotenie exponátov vždy bola stredobodom pozornosti zväzových orgánov na všetkých organizačných a odborných stupňoch. V medzinárodných reláciách výrazný pokrok nastal po vypracovaní a schválení zásad tvorby a hodnotenia filatelistických exponátov na súťažných výstavách FIP. Predchádzali im rokovania, neraz aj veľmi dlhé, živé a rôzneho charakteru a to najmä v období rokov 1972-1978. Bola pre veľká česť, že v tomto období som sa na tvorbe zásad podieľal ako člen vedenia Námetovej komisie FIP a v tomto orgáne som napriek niektorým ťažkostiam pracoval až do roku 1988. Doma som sa podieľal na práci jurymanskej komisie ZČSF, ktorá mala na starosti problematiku jurymanskej činnosti v najväčšom rozsahu (predsedom tejto komisie som bol 8 rokov).

Je o Vás známe, že ako juryman ste k hodnoteniu exponátov pristupovali viac zhovievavo ako niektorí iní jurymani. Vždy ste sa prihovárali za ohodnotenie, ktoré by nielen vyjadrilo úroveň exponátu, ale súčasne by vystavovateľa aj povzbudilo k ďalšej práci na exponáte. Niektorí Vaši kolegovia však mali názor, že takéto nadhodnotenie exponátu sa vypomstí pri účasti na medzinárodných výstavách, kde takýto exponát potom často prepadne a vystavovateľovi spôsobí nepríjemné sklamanie. Ako sa pozeráte odstupom rokov na tieto rozdielne prístupy k hodnoteniu exponátov?

Pri hodnotení exponátov som sa vždy usiloval o dodržanie zásad hodnotenia exponátov. Vzal som úvahy aj niektoré iné okolnosti, ako napríklad aj to, aby som vystavovateľa, najmä začiatočníka u ktorého sa javil predpoklad na zdokonalenie exponátu, neodradil od vystavovateľskej činnosti. Iná otázka je spokojnosť či nespokojnosť vystavovateľov. Niektorí vystavovatelia pripomienky výstavnej jury uznali, iní nie. S tým sa stretávame aj dnes. Skutočnosť, že na medzinárodných výstavách sa exponáty posudzujú náročnejšie, vyplýva okrem iného aj zo skutočnosti, že na týchto výstavách je aj väčšia konkurencia kvalitných exponátov.


K hodnoteniu exponátov ste vždy pristupovali zodpovedne aj zo spoločenského hľadiska. Ako predseda výstavnej jury ste vyžadovali, aby členovia tohto zboru svoj seriózny prístup k tejto náročnej činnosti dali najavo aj svojim spoločenským vystupovaním, účasťou na výstavných podujatiach, ba dokonca aj vhodnosťou svojho oblečenia. Zdôrazňovali ste, že reprezentujú zväz a na výstave sú stredobodom pozornosti po každej stránke. Pravda, podobné požiadavky nie každému jurymanovi boli po vôli. Povedzte, bolo ešte viac vecí, ktoré ste niektorým jurymanom zazlievali? Čo ste si, naopak, najviac na kolegoch - jurymanoch cenili?

Juryman je na filatelistickej výstave významnou osobou. Preto by mal túto funkciu brať zodpovedne a vždy by mal mať na zreteli, že reprezentuje zväz a to si vyžaduje aj spoločenský bontón. Ten som sa vždy snažil dodržiavať doma i v zahraničí. Pri jurymanskej práci som vždy zazlieval a vyčítal povýšenecký náhľad na niektoré skromnejšie exponáty, ich podceňovanie i úsmešky nad nimi. To správny juryman nikdy nerobí. Stretol som sa, najmä u nás, s niekoľkými takými prípadmi a snažil som sa ich uviesť na príslušnú mieru. Pri práci na hodnotení exponátov som najviac cenil korektnosť starších a skúsenejších kolegov, prístup k vysvetľovaniu rozdielnych názorov a snahu už pri najbližšej príležitosti tieto skúsenosti uplatňovať.

Námetovým jurymanom vystavovatelia niekedy vytýkali, že hodnotili aj exponáty s námetmi, ktorých problematiku sami dostatočne nepoznali a preto nemohli kvalifikovane posúdiť ani ich úroveň. Nakoľko boli podobné názory opodstatnené? Skutočne musí byť námetový juryman polyhistorom?

Je fakt, že sa pri niektorých výstavách stávalo, obyčajne nižšieho typu, že nie pre každý zberateľský odbor bol v jury odborník takého stupňa, ako si to vystavovateľ žiadal. Jurymani sú však skúsení filatelisti, ktorí okrem „svojho“ odboru musia mať dobré poznatky aj o všetkých ostatných filatelistických odboroch. Napokon v každej výstavnej jury sa vždy našiel taký člen, ktorý v prípade potreby vedel ostatným o danom exponáte podať výklad. Na väčších výstavách jury sú početnejšie, jurymani spravidla pracujú v skupinách a ich návrhy sa prerokúvajú a schvaľujú na plenárnych rokovaniach jury. Vždy ide o kolektívne rozhodovanie, pri ktorom sú rôzne možnosti vzájomného konzultovania a diskusie. Žiadny juryman, nielen námetový, nie je a ani nemôže byť polyhistor. Nerozhoduje však nikdy sám! Skutočnosť, že ani na jednej výstave, nech bola akéhokoľvek typu, u nás alebo v zahraničí, neboli s hodnotením a prácou jury spokojní všetci vystavovatelia, často vyplývala z toho, že vystavovateľ dokonale nepoznal a pri tvorbe exponátu sa neriadil zásadami hodnotenia.

V záujme čo najobjektívnejšieho hodnotenia sa v minulosti prizývali k spolupráci do výstavnej jury aj rôzni odborníci s poslaním odborných poradcov. Stretli ste sa vo vašej jurymanskej činnosti s takouto praxou?

Nestávalo sa to často, ale stretol som sa aj s podobnou praxou. Napríklad pri medzinárodných výstavách v Belgicku, kde som v jury pracoval, organizačný výbor výstavy menoval dvoch expertov, ktorí v niektorých prípadoch boli poradcovia jury na posúdenie vzácnosti filatelistických materiálov a ich pravosti v námetových exponátoch. Inokedy sami členovia jury v prípade problematických okolností sa obracali na členov jury iných odborov. To je predsa správny spôsob spolupráce člena jury. Existuje však aj iná súčinnosť jurymanov s rôznymi odbornými komisiami, sekciami a pracovnými skupinami, ktorých činnosť má do značnej mieri aj vzdelávací význam. Napokon sú tu rôzne odborné semináre, sympózia a dôležité miesto pri tomto má odborná filatelistická literatúra a publicistika.

Do 21.storočia sme vstúpili už v čase, keď neodmysliteľnou súčasťou života sa stali počítače a rôzne iné moderné technické vymoženosti. Môže ich aplikácia uľahčiť prácu jurymanov a prispieť k zvýšeniu ich úrovne hodnotenia?

Už posledná polovica minulého storočia priala víťazstvu vedy a techniky vo všetkých oblastiach ľudskej činnosti. V tomto znamení nastúpilo aj 21. storočie a počítače a elektrotechnické mídia určite významne zasiahnú aj do filatelie, ktoré napokon môžu priniesť aj podstatné zmeny vo filatelistickom výstavníctve vrátane jurymanskej práce.

VÝVOJ SA NEZASTAVUJE ANI VO FILATELII

Pán doktor, v sedemdesiatich rokoch sa začal klásť väčší dôraz na zvyšovanie hodnoty filatelistického materiálu v námetových zbierkach, resp. v exponátoch. Zvyšovanie náročnosti súvisel s nárastom počtu námetových exponátov vyplývajúci z relatívnej dostupnosti filatelistického materiálu, či zámerom, aby kritériom vzácnosti filatelistického materiálu sa dosiahla porovnateľnosť námetových exponátov s teritoriálnymi exponátmi, alebo z iných príčin?

Tak, ako všetky odbory filatelie, ani námetári nezostali stáť na úrovni obdobia, v ktorom sa vo filatelii etablovali ako osobitný odbor tejto zberateľskej záľuby. Námetári to celé desiatky rokov nemali ľahké. Zástancovia tradičných smerov filatelie námetové zbieranie podceňovali. Považovali ho - a často nie bez irónie - za zbieranie obrázkov a hračkárenie s nimi. Vychádzali z toho, že v počiatkoch tohto spôsobu zbierania išlo skutočne o zhromažďovanie poštových známok s obrazmi s nejakým motívom, napríklad kvetov, zvierat, športu, vlajok, erbov, maliarskych a sochárskych diel a pod. Keď boli námetové zbierky a exponáty prijaté na výstavy vyššieho rangu a jury ich oceňovala podľa iných kritérií ako tradičné exponáty a na rube pridelených medailí až do roku 1962 museli mať označenie „Motív“. Aby i námetári dokázali, že sú „filatelistami“, snažili sa zadovážiť do svojich zbierok a exponátov i príslušné známky vyššej katalógovej hodnoty, teda zberateľsky vzácne. Treba priznať, že táto skutočnosť zohrala pri náhľadoch na námetové zbieranie a ich oceňovanie významnú úlohu. Áno, išlo o to, aby sa priblížili i známkovým materiálom tradičným odborom filatelie.

Výsledkom tohto vývojového trendu bolo i zaraďovanie do tematických exponátov takých materiálov, ktoré sú vlastné pre špecializované exponáty v teritoriálnej triede. Stretajú sa pri tom dve tendencie - z hľadiska námetu nie je potrebné, aby do exponátu boli zaradené napríklad jednotlivé varianty jednej a tej istej známky, najmä keď táto špecializácia z hľadiska spracovania námetu pre exponát nie je prínosom a ničím tému neobohacuje, na druhej strane tvorca exponátu týmto materiálom preukazuje svoje odborné filatelistické znalosti a navyše tým aj získava body za vzácnosť zberateľského materiálu. Ako sa pozeráte na podobné dilema s ktorými niektorí námetári zápasia?

Áno, popri poštových známkach si námetári začali všímať a vo svojej zberateľskej práci uplatňovať aj iné filatelistické materiály. Najprv prišli na rad celiny, poštové lístky a obálky s obrazovými motívmi vhodnými k zvolenému námetu, neskôr k téme, nasledovali príležitostné poštové pečiatky i celé celistvosti. V počiatkoch sa do námetových zbierok zaraďovali celé série známok s rovnakým obrazom, neskoršie stačila jedna známka a táto tendencia sa často dodržiava aj dnes, najmä keď v uplynulých dvoch desaťročiach sa začali do námetovej filatelie tlačiť prvky špecializácie. To privítali stúpenci tradičnej filatelie, menej však námetári v období rokov 1960 -1970, keď námetová filatelia vo svojom vrchole prerástla z filatelie motívovej do filatelie tematickej. Tu sa uplatňovanie a využívanie rôznorodého filatelistického materiálu priamo vyžaduje. Dôraz sa kladie na filatelistické znalosti, ale aj na dôkladné zvládnutie témy, súlad oboch dokumentovať v exponáte. Súčasné skúsenosti dokazujú, že námetová filatelia sa uberá týmto smerom.

Tento trend zvyšovania vzácnosti filatelistického materiálu v námetových exponátoch pokračuje aj v súčasnosti. Napríklad na svetových a medzinárodných výstavách nie je žiadúce, aby v exponáte bola použitá na dokladovanie témy obrazová časť FDC a to ani v prípade, že táto bola vydaná poštovou správou a vieruhodne poštou prepravená. Nazdávate sa, že táto špirála zvyšovanie vzácnosti bude pokračovať až do takej miery, že v námetových exponátoch sa už poštové známky pomaly nebudú vyskytovať - pokiaľ to nebudú nejaké vzácne exempláre?

Uplatňovanie filatelistického materiálu v námetových exponátoch určujú kritériá, ktoré platia pre iné filatelistické odbory. Teda, aby bol materiál vydaný poštovou správou. Platí to i pre vhodné zobrazenie zvoleného námetu a témy. Otázka obrazovej časti na FDC, prípadne podceňovanie takejto FDC v exponátoch, najmä na výstavách vyššieho stupňa, je stále aktuálna. Faktom zostáva, že vo svete FDC nevydávajú len poštové správy, ale aj filatelistické organizácie, obchodníci a organizácie. FDC vydané poštovou správou sú predsa len oficiálnym poštovým dokumentom, boli alebo mohli byť objektom poštovej zásielky. Takéto FDC, podľa mojej mienky, zberateľskej i jurymanskej praxe, nie sú v exponátoch na prekážku ani na vyšších výstavách, keď ich možno zaradiť do „kritérií požiadavky rôznorodého filatelistického materiálu“. Problematickou však zostane - a nazdávam sa, že ešte na dlho – zaraďovanie neoficiálnych, poštou nevydaných FDC. Medzi námetovými zberateľmi sú však obľúbené. V jurymanskej praxi sa však neodporúčali používať námety na FDC, keď ich námet bol k dispozícii na poštových známkach. Treba si uvedomiť, že vzácnosť poštových známok a iného filatelistického materiálu je len jedným, i keď v súčasnosti významným kritériom pri hodnotení exponátu na súťažných výstavách. A toto kritérium, ako som už spomenul, môže zaradiť námetovú filateliu na úroveň iných filatelistických odborov. Poznám exponáty s vysokým ocenením, kde popri vzácnych známkach boli z cenového hľadiska zaradené aj celkom bežné známky - ak boli vhodné z hľadiska zvoleného námetu.


Zvyšovanie nárokov prinieslo úspechy námetovej filatelie v podobe vynikajúcich a na vysokej filatelistickej úrovni spracovaných exponátov. Nemá však, podľa Vášho názoru, táto „vrcholová filatelia“ aj nežiadúce „vedľajšie účinky“ strácaním príťažlivosti pre tzv. strednú kategóriu námetových zberateľov, ktorých stále sa zvyšujúce zásady pre tvorbu a hodnotenie tematických exponátov od súťaženia odradzujú a mnohí z nich rady filatelistov aj opustili?

Vysoké nároky na uplatňovanie vzácneho filatelistického materiálu v námetových exponátoch dokázali, že i námetová filatelia dokázala vytvoriť exponáty vysokej filatelistickej hodnoty i odborných znalostí. To však neznamená, že všetci námetári majú mať iba úsilie včleniť sa do tejto kategórie zberateľov. Aj v ostatných zberateľských triedach existujú zbierky a exponáty rozdielnej úrovne. Je jasné, že pilierom filatelie každého odboru sú početné vrstvy strednej kategórie zberateľov. Zásady pre tvorbu a hodnotenie námetových exponátov ukazujú cestu ako pokračovať v práci na zvolenom námete a téme. Hodnotenia, vyjadrené stupňom udelenej medaily alebo diplomu na medailu, sú predsa vždy uznaním dosiahnutej cesty v tvorbe exponátu. Medailové hodnotenia majú byť povzbudením pre ďalšie kroky, nie dôvodom na zutekanie z cesty. Útek nikdy nevedie k úspechu. Podľa mojich skúseností môžem potvrdiť, že mnohí z mojich zahraničných kolegov, ktorí túto skutočnosť pochopili a vo svojom snažení zotrvali, dopracovali sa časom k vyššiemu stupňu hodnotenia.

Zrejme aj v námetovej filatelii platí, že trpezlivosť ruže prináša. Vaše odpovede výstižne naznačujú, „ako na to ísť“ v námetovej filatelii. Napriek tomu ešte otázkam hodnotiacich kritérií by sme mohli pár riadkov venovať. Zdá sa mi, akoby sa v súčasnosti úplne vytratila jedna osobitná kategória námetových zberateľov, ktorých možno charakterizovať ako ľudí, ktorí sa o „svoj“ námet zaujímajú s veľkým zanietením, s láskou, ale s veľmi širokým záberom. Na zberateľských materiáloch ich zaujíma námet viac než ich samotná filatelistická vzácnosť. Čiže na známkach, ale aj minciach, pohľadniciach, TK a iných zberateľských materiáloch ich zaujíma námet ako taký, nie ich zberateľská vzácnosť. Nejeden takýto zberateľ sa v minulosti pokúšal aj o tvorbu filatelistického exponátu. Medzi nimi sa neraz bolo možné stretnúť s takou argumentáciou ako napríklad: „Pri výbere známky do exponátu by sa malo prihliadať v prvom rade na jej námetovú stránku a do exponátu zaradiť tú, ktorá svojim obrazom najlepšie vyhovuje téme exponátu“. Žiaľ, mnohých hodnotiace kritéria odradili nielen od vystavovateľskej činnosti, ale neraz aj od filatelie vôbec. Čo si myslíte, pán doktor, prečo by sa pre podobne orientovaných zberateľov nemohla vytvoriť popri, to by som chcel zdôrazniť, stávajúcich pravidlách vytvoriť aj taká výstavná súťažná trieda či kategória, v ktorej by jednoznačne dominoval námet a neprihliadalo sa napríklad na vzácnosť alebo rôznorodosť filatelistického materiálu?

Je pravdou, že zberateľstvo je svetový fenomén, jedna zo zaujímavých ľudských činností, kde sa okrem známok zberateľský záujem sústreďuje na dlhý rad iných objektov. Tieto snaženia priniesli aj mnohé konkrétne výsledky, položili aj základy takým kultúrnym zariadeniam ako sú galérie a múzeá. Mnohí filatelisti, nech sa k zbieraniu známok dostali akokoľvek, venovali sa, a aj dnes venujú aj iným zberateľským záujmom. U nich je potom prirodzené, že na poštových známkach a iných filatelistických materiáloch priťahuje hlavne ich obrazová časť alebo motív bez ohľadu na ich napríklad vzácnosť. Je chvályhodné, že si z týchto námetov zostavujú i zbierku. Treba si však uvedomiť, že námetová filatelia je v prvom rade filateliou, organizovanou zberateľskou záľubou a pre svoje verejné, kultúrne a spoločenské uplatnenie sa riadi určitými tvorivými i organizačnými pravidlami. A filatelistické výstavy sú spoločenskými kultúrnymi podujatiami, ktoré majú svoje pravidlá. Nazdávam sa, že tieto zásady vyhovujú aj zberateľom najjednoduchšieho námetového typu. Usporiadanie filatelistickej výstavy tematicky zameranej na jeden námet nie je žiadnou novotou. Spomeniem príklad jedného priateľa - aktívneho včelára a publicistu. Zbieral aj známky s námetom včiel, úľov i včelárskych činovníkov a svoju zbierku mnoho razy aj vystavoval na rôznych včelárskych zhromaždeniach. A s veľkým záujmom zo strany účastníkov. Nie je vylúčené, že by sa mohli zorganizovať výstavy so známkami, o akých sa hovorí v otázke. Boli by to však výstavy špecifické a keby sa mali hodnotiť, bolo by potrebné vypracovať pre hodnotenie osobitné zásady. Iniciátori sa môžu sústrediť, podiskutovať o svojich zámeroch i organizačnom zabezpečení takýchto výstav. Možno o veci diskutovať i v komisii námetovej filatelie Zväzu slovenských filatelistov. Aj takéto podujatie by bolo vhodnou formou propagácie filatelie, ktorú v dnešnej dobe filatelia veľmi potrebuje.

Z určitého pohľadu sa môže zdať, že prílišné sústreďovanie sa iba na svetovú špičku negatívne odrážalo na príťažlivosti menších, najmä regionálnych výstav. Vidieť na nich niekoľko špičkových exponátov a o niečo viac exponátov z „dobrého stredu“, ktorých kvalitatívny nárast stačí akurát len tak na obhájenie predchádzajúceho medailového ohodnotenia. Stretnúť sa s novou tvorbou, novým námetovým exponátom je však čoraz vzácnejšie. Môžeme hovoriť o všeobecnej kríze filatelie alebo osobitne námetovej filatelie?

Sústreďovanie sa na svetovú špičku filatelie nesie do určitej miery, podľa mojej mienky, znaky filatelistického snobstva, vystatovania sa s jediným cieľom - ukázať filatelistický kapitál a urobiť mu obchodnú reklamu. Nie je to - a v súčasnosti to zdôrazňujú i vedenia filatelistických organizácií - v súlade so zberateľským, kultúrnym a spoločenským poslaním poštových známok ako objektu filatelistického záujmu. Práve v tejto súvislosti hrajú rozhodujúcu úlohu aj exponáty „z dobrého stredu“. Ide teda o úsilie vymaniť filateliu z okruhu filatelistických finančných magnátov a zdôrazniť j e j kul túrno - spoločenský význam. Túto badať nielen na námetovom, ale aj ostatných odboroch filatelie. A k novej ceste, aby som bol úprimný k prvopočiatkom vzniku námetovej filatelie, speje vývoj nielen u nás, ale aj vo filatelistických „veľmociach“ ako napríklad v Nemecku, Taliansku, Veľkej Británii a inde.

O tom, že „niečo v štáte Dánskom nevonia“ hovorí aj vznik tzv. otvorenej triedy. Lebo motivácia na vytvorenie tejto triedy, či už to priznáme alebo nie, pramenil z absencie vhodných foriem pre aktivitu určitej skupiny zberateľov, ktorým predovšetkým formy „vrcholovej“ námetovej filatelie nevytvárali optimálne podmienky na sebarealizáciu. Okrem iného aj pre finančné dôvody. Ale predovšetkým pre iný prístup k filatelii. Niektorí predstavitelia FIP a FEPA pripisujú otvorenej triede veľkú budúcnosť, ale dosiaľ ešte táto trieda mnoho námetárov nedokázala osloviť. Je to otázka času, že otvorená trieda ešte „nedozrela“ alebo námetárom nevyhovuje? Alebo oslobodenie sa od kritérií tvorby a hodnotenia exponátov a veľká možnosť použitia materiálov iných zberateľských odbormi, otvorená trieda sa od charakteru námetovej filatelie už príliš vzdialila?

Ja by som to tak nepovedal. Pokrok a jeho formy treba rešpektovať, tak ako vo všetkých oblastiach ľudskej činnosti, aj vo filatelii. Aj toto dianie vo filatelii je len dokumentom jej vývoja. Nad novými skutočnosťami a ich uplatňovaní sa treba zamyslieť a hľadať nové cesty. Veď i námetová filatelia prekonala mnoho náhľadov, než sa dostala k dnešnému stupňu. Faktom je, že aj dnes môže každý filatelista zbierať čo chce a ako chce. Zavedenie tzv. otvorenej triedy vo všetkých filatelistických odboroch nie je celkom novou myšlienkou a v jej budúcnosti nemožno vidieť nejaký zázrak. Mám obavy, najmä pri zdôrazňovaní možnosti voľby aj iného, nefilatelistického materiálu, že je to vlastne krok späť k začiatkom námetovej filatelie, keď sa v exponátoch uplatňovali aj iné prvky - napríklad pri botanických námetoch sušené lisované rastliny, pri maľbách reprodukcie týchto námetoch nielen na pohľadniciach, ale i religióznych obrázkov z modlitebných knižiek a pod. Každý pokus o nový zberateľský smer potrebuje uvážiť svoj cieľ. A to potrebuje svoj čas - na zhodnotenie kladov i záporov a vyhodnotenie praktických skúseností. Otvorenú triedu nezavrhujem, pokiaľ v nej bude dominovať filatelia a filatelistický materiál. Počkajme, ako sa jej ujmú zberatelia a aký ohlas bude mať u návštevníkov výstav. Potom uvážme.

To, čo ste v úvode rozhovoru povedali o vzniku Vašej zbierky „Dnes sa točia rotačky“, môže byť inšpiráciou aj na hľadanie nových ciest námetovej filatelie. Aj takým smerom, aby sa exponát chápal nielen ako tvorivé dielo vystavovateľa, ale sa aj hodnotilo kritériami adekvátnymi pre tvorivú činnosť. To znamená napríklad, aby sa k libretu exponátu pristupovalo ako k špecifickému slovesnému útvaru a k úprave exponátu ako k výtvarnému riešeniu zberateľského materiálu i textu. Aj keď hodnotiace kritéria by sa v tomto prípade asi ťažko dali vtesnať do nejakých strohých hodnotiacich tabuliek a bodov, nebol by to perspektívnejší smer, než ktorý ponúka tzv. otvorená trieda?

Možno z môjho rozprávania o tvorbe zbierky „Dnes sa točia rotačky“ bolo možné vycítiť, že som tu postupoval v duchu príslovia, keď z núdze som urobil cnosť. Malo to však zberateľskú filatelistickú logiku - pravda, vtedy v exponátoch málo viditeľnú. Bolo to i moje hľadanie ciest v námetovej filatelii. Že úspešné, to je iná vec. V námetovej zbierke som od začiatku považoval filatelistický materiál a vysvetľujúci text ako rovnocenné komponenty. A túto mienku vývoj námetovej filatelie a jej kvalitatívny posun do oblasti tematickej filatelie potvrdil a umožnil stále zreteľnejšie plniť svoje kultúrno - spoločenské poslanie. Toto poslanie vyzdvihuje a zdôrazňuje i súčasná známková tvorba a vydávanie poštových známok. Poštové správy a ich dnešná známková produkcia majú v rukách zmysel i záchranu poštových známok v modernej poštovej prevádzke. Úprava exponátu má byť jednoduchá, má zodpovedať grafike poštovej známky ako malého grafického diela. Nemá svojou formou zatieniť známky ani text. Ide tu o predstavovanie poštových materiálov, nie grafickú úpravu listov - či už ide o tvorcu exponátu alebo výrobcu albumových listov. Primeraná úprava exponátu je dnes už samozrejmosťou a má svoj význam aj z hľadiska získania väčšej príťažlivosti exponátu u návštevníkov výstav. Nemali by sme zabúdať, že úprava exponátu by mala byť podriadená cieľu vystavovaný filatelistický materiál vyzdvihovať, čo najviac mu dať vyniknúť, a nie naopak.

Pán doktor, zmeňme teraz tému rozhovoru a zamerajme sa na inú oblasť. Patríte k zakladateľom a dlhoročným aktívnym členom medzinárodnej námetovej pracovnej skupiny „Papier a tlač“. Povedzte nám niečo o jej činnosti, aké máte skúsenosti s jej činnosťou?

V rámci Komisie námetovej filatelie FIP je utvorených a pracuje viacero námetových skupín (výtvarné umenie, hudba, železnice, fauna a flóra, spoje, kozmos, Nobelové ceny, olympiády, automobily, militária, textil, archeológia, baníctvo a nafta a i.). Väčšina z nich pracuje veľmi aktívne a vydávajú i svoje informačné a odborné bulletiny. „Papier a tlač“ je jedna z nich. Jej počiatky siahajú do roku 1962, do dní Svetovej výstavy poštových známok PRAGA 1962. V Prahe sme sa pri mojom exponáte stretli traja, ktorí sme zbierali tento námet a niekde v týchto rozhovoroch sa zrodili počiatočné úvahy o vytvorení pracovnej skupiny. Postupne sa tie úvahy podarilo uskutočniť tak, že naša pracovná skupina sa početne rozrástla a dosahuje dobré výsledky. V posledných rokoch, vzhľadom na rozvoj elektroniky do oblasti komunikácií, sa zberateľská oblasť skupiny rozšírila a od roku 1994 má podtitul: Techniky komunikácie a nové média. Združuje vyše 250 filatelistov z celého sveta, vydáva bulletin „Čierne a biele umenie“ (Schwarze und weisse Kunst), každoročne organizuje 3-4 stretnutia, pomáha nadväzovať medzi zberateľmi kontakty, ktoré sú neoceniteľné pri výmene zberateľských materiálov i výmene odborných skúseností. Naša skupina zorganizovala viac výstav svoje témy v mnohých krajinách. So svojim exponátom som sa zúčastnil na vyše dvadsiatich takýchto, väčšinou nesúťažných výstavách. Som rád, že patrím k zakladateľom tejto skupiny a do roku 1998 som bol neprežite členom jej vedenia.



Aké boli podmienky, bola pre našich zberateľov možnosť členstva vôbec reálna?

l Pravdaže, členstvo v podobných medzinárodných organizáciách pre filatelistov z bývalých socialistických krajín bývalo dosť problematické. Boli to predovšetkým ťažkosti politického charakteru, najmä s vycestovacími povoleniami, ale aj so zaplatením členských príspevkov, ktoré sa v každej skupine vyberá na úhradu nákladov, najmä na organizačnú prácu a výdavkov spojených s vydávaním bulletinu. Obyčajne sa ročné členské poplatky pohybovali vo výške 40 až 100 mariek, čo v minulosti nebolo vždy jednoduché legálne zaobstarať. Dnes tieto prekážky padli, vyžaduje sa aktívna spolupráca a podiel na činnosti skupiny.

Čitatelia by určite radi poznali Vaše názory aj na súčasné dianie v oblasti námetovej filatelie na Slovensku. Napríklad, čoho by sa bolo treba z minulého obdobia zbaviť, čo obstálo v skúške času a dodnes má platnosť a čo by bolo potrebné urobiť, na čo by sa, podľa Vášho názoru, bolo vhodné zamerať, ktorým smerom ráznejšie vykročiť?

Tak, ako celú filateliu zasiahli nové spoločenské pomery a ich usporiadanie i ciele, zasiahli i námetovú filateliu, žiaľ, dosť negatívne. Ako celá slovenská organizovaná filatelia i námetová má sa na čom rozvíjať. Veď v minulosti zaznamenal tento filatelistický odbor veľký rozvoj, na Slovensku sa utvorilo veľa hodnotných zbierok i exponátov, ktoré získali v rámci republiky i v zahraničí pozoruhodné výsledky (šport, výtvarné umenie, kozmos, železnice, automobily, hudba, lode, peňažníctvo, fauna a flóra, poľovníctvo, kresťanské motívy, osobnosti, dejiny atď.). Treba pokračovať. Najmä vrátiť námetovej filatelii vedomie spoločenskej a kultúrnej úlohy, ako prostriedku vzdelávania aj v nových podmienkach. Je na škodu, že námetová filatelia nezískala pevnejšie miesto v programoch kultúrnych a spoločenských zariadení alebo ako súčasť ich podujatí, ako to bolo často v minulosti. Po odbornej stránke sa treba zahĺbiť do štúdia svojho námetu, objavovať menej pertraktované skutočnosti, vložiť do tejto práce svoj pohľad a všímať si možností, ktoré poskytujú nové i staršie filatelistické materiály na uplatnenie v zbierke či exponáte. A najmä, nenechať sa znechutiť tým, že exponát hneď na prvej výstave nezískal želateľné vyššie ohodnotenie. Ako som už spomenul, je mnoho takých príkladov, keď exponáty spočiatku nižšie ohodnotené, usilovnou a vytrvalou prácou sa k nim postupne dopracovali.

FILATELIA NEZANIKNE, BUDE LEN INÁ

V ďalšej časti chcem rozhovor upriamiť na otázky organizovanej filatelie. Boli ste jedným z hlavných iniciátorov obnovenia Zväzu slovenských filatelistov v roku 1969, dve desiatky rokov ste sa ako predseda resp. podpredseda Zväz viedol a plnou váhou svojej osobnosti zasadzovali o jeho rozvoj. Na úvod však, pán doktor, povedzte niekoľko slov o tom, ako ste sa ako zberateľ a vystavovateľ dostal k „funkcionárčeniu“?

Keďže ma v päťdesiatich rokoch a potom po mojom vstupe do filatelistickej organizácie v roku 1952, známky zaujímali po stránke ich vydávania i zbierania, zúčastňoval som na schôdzkach bratislavských filatelistov, ktoré sa v tých rokoch uskutočňovali nielen na burzách v Redute, ale aj napríklad v budove hlavnej pošty, potom v mestskej sporiteľni alebo na stretnutiach spojených s prednáškami v priestoroch Obchodného grémia. Na nich som prišiel do styku i s vedúcimi činovníkmi organizovanej filatelie. Krátko po mojom vstupe do filatelistického krúžku v tlačiarni Práca stal som sa jeho predsedom a tým som bol vtiahnutý aj do organizačnej činnosti. Podnetom pre moje filatelistické pôsobenie boli celoštátne výstavy poštových známok - najprv BRATISLAVA 1952 ale najmä BRATISLAVA 1960, kde v súvislosti s vystavovaním mojej tematickej zbierky a získania vysokého ohodnotenia, prišiel som do styku s mnohými zväzovými funkcionármi a vlastne prostredníctvom mojej zbierky som sa zúčastnil aj na niektorých schôdzkach členov Slovenskej zložky Ústredia československých filatelistov. V období, keď sa uvažovalo o obnovení samostatnej záujmovej filatelistickej organizácii v Československu, bol som ako delegát klubu pri týchto aktivitách. V roku 1965 na stretnutí bratislavských filatelistov som bol spolu s priateľom Tiborom Jaššom navrhnutý za člena Ústredného výboru Zväzu československých filatelistov, do ktorého som potom v Prahe na ustanovujúcej konferencii Zväzu československých filatelistov (ZČSF) bol aj riadne zvolený. Tým sa moja tŕňová cesta filatelistického funkcionára začala...

Poznámka redakce: pokračování rozhovoru zde.