Rozhovor s dr. SEVERÍNOM ZRUBCOM - II.

Súbežne s obnovením samostatnej celoštátnej filatelistickej organizácie sa diskutovalo aj o potrebe vytvorenia organizačného článku, ktorý by bol nápomocný pri rozvoji organizovanej filatelie na Slovensku. Slovenskí zástupcovia zdôrazňovali, že riadenie činnosti klubov filatelistov z jedného centra v Prahe pre tunajšie špecifické podmienky je nevyhovujúce. Priblížte nám, v čom tkveli tieto slovenské špecifiká?

Od prvých krokov v ústrednom orgáne ZČSF som si pozorne všímal nielen prácu v jej centre, ale aj v kluboch. Overoval som si podmienky, v akých pracujú kluby filatelistov v Čechách a na Morave a porovnával ich s podmienkami, v akých pracovala väčšina klubov na Slovensku. Rozdiely v odbornej i organizačnej činnosti boli značné. V porovnaní s Čechmi členská základňa na Slovensku bola skromná, počtom na úrovni hociktorého českého kraja. I počet aktívnych funkcionárov bol u nás neveľký. Pravda, v niektorých mestá filatelia mala tradíciu a kluby si vedeli vytvoriť priaznivé podmienky na svoje aktivity, mali dobré aj funkcionárske zázemie i skúsenosti (Bratislava, Martin, Košice, Trenčín, Žilina, Trnava, Prievidza, Levice, Malacky, Zvolen, Detva, Ružomberok, Prešov, Rimavská Sobota, Lučenec a i.). Zo 152 slovenských klubov však tvorili len menšinu. Vo väčšine klubov sa zameriavali len na odber noviniek poštových známok. Slovenskí členovia ÚV ZČSF (T. Jaššo, Š. Plško, Š. Bicák a ja) sme často diskutovali o otázkach zveľaďovania slovenskej organizovanej filatelie po vzore českých klubov. Videli sme, že usmerňovanie činnosti klubov nie je možné úspešne riadiť len z jedného centra v Prahe, ktoré nemohlo dostatočne poznať a vo svojej činnosti primerane zohľadňovať konkrétne podmienky klubov na Slovensku. Výsledkom našich analýz a úvah boli myšlienky na utvorenie osobitného strediska pre riadenie filatelie na Slovensku pod vedením slovenských členov ÚV ZČSF. Predpokladali sme, že k práci strediska by boli prizvaní aj aktivisti z jednotlivých krajov. Tak sa formoval návrh, ktorým sme chceli nadviazať na skúsenosti z existencie bývalej Slovenskej zložky Ústredia československých filatelistov.



Pražská jar v roku 1968 umožnila nielen hovoriť nahlas, ale aj urobiť mnoho takých vecí, ktoré predtým bolo neuskutočniteľné. Netrvala však dlho a v začínajúcom procese normalizácie už obnova slovenskej filatelistickej organizácie nebola tak jednoznačná. Ako sa táto vec vyvíjala, než sa uskutočnil historický zjazd slovenských filatelistov na Sliači?

Uvedený návrh som predniesol na schôdzi Predsedníctva ÚV ZČSF v decembri 1967. Zásadný odpor u českých členov predsedníctva vzbudil návrh na utvorenie osobitnej organizačnej zložky pre riadenie filatelie na Slovensku, ktorý väčšina z nich považovala za pokus o narušenie jednoty organizácie. Podľa mňa tento negatívny postoj vyplýval predovšetkým z neznalosti vtedajšej situácie vo filatelii na Slovensku. Po historických udalostiach začiatkom roku 1968 sa postupne menili postoje k otázkam vytvorenia riadiacich filatelistických orgánov na Slovensku. Veci dospeli do takého štádia, že bol prijatý zámer na vytvorenie samostatných národných zväzov, ktorých by zastrešoval federálny koordinačný výbor. Ako vieme, tento zámer sa podarilo aj realizovať - 17.mája 1969 bol na Sliači ustanovený Zväz slovenských filatelistov. Krátko na to sa ustanovila Federácia československých filatelistov zložená z predstaviteľov oboch národných zväzov, ktorá pôsobila ako koordinačný orgán československej organizovanej filatelie.

Slovenské kluby obnovu ZSF privítali. Prvé dni existencie zväzu však neboli ľahké, ani jednoduché. Ako si spomínate na všetko to nadšenie a nevšedné úsilie filatelistov po odstupe vyše štyridsiatich rokov?

Obnovenie Zväzu slovenských filatelistov slovenskí filatelisti prijali s nadšením. Ústredný výbor ZSF sa s veľkým úsilím pustil do práce na zveľadení a aktivizovaní filatelistickej činnosti a odhodlanie dokázať svoju organizačnú i odbornú životaschopnosť sa stretávalo s narastajúcou podporou. Prišli aj prvé výsledky - už v prvom polroku sa zvýšil počet členov (dospelých i mládeže) ZSF, ustanovili sa a začali aktívne pracovať odborné komisie a postupne sa zvyšovala aj klubová aktivita, kládli sa základy vystavovateľskej, publikačnej i propagačnej činnosti. Napríklad v roku 1970 veľmi krásne sa rozvinula výstavná činnosť. Na margo tohto úspechu Predsedníctvo ÚV ZSF poznamenalo pamätné slová, že v jednom roku ZSF uskutočnil toľko výstav poštových známok, aký počet sa nezaznamenal na Slovensku za uplynulé dve desaťročia. Pravda, nešlo všetko hladko, bez prekážok a rozličných problémov. Po štyridsiatich rokov možno s plnou zodpovednosťou a s hrdosťou konštatovať, že obdobie po obnovení samostatnej slovenskej filatelistickej organizácie znamenalo najväčší rozvoj slovenskej organizovanej filatelie po každej stránke.

Nie každý však prial úspech národným zväzom. Napríklad v kuloároch dlhý čas rezonoval výrok jedného českého predstaviteľa ZČSF, ktorý vyriekol na adresu slovenských predstaviteľov ZČSF: „Nechajte ich, nech si len utvoria svoj zväz. Veď oni zanedlho prídu a na kolenách nás budú prosiť, aby sme ich prijali späť!“...

Áno, začiatky boli mimoriadne ťažké. Bolo málo fundovaných funkcionárov, chýbali praktické skúsenosti i s delením majetku bývalého ZČSF boli niektoré nepríjemnosti. Bolo tu však odhodlanie pracovať pre obnovený ZSF, dobrá vôľa i úsilie pomáhať. Dôležité bolo aj to, že spolupráca s českým zväzom sa vyvíjala priaznivo. Uvedený výrok ma však vtedy prekvapil a do značnej mieri aj urazil. Na druhej strane však upevnil naše odhodlanie k vynaloženiu ešte väčšieho úsilia pre rozvoj ZSF, aby tento „priateľ“ nemal pravdu.

Pôvodná predstava dvoch národných zväzov, teda SČF a ZSF, ktorých činnosť by bola koordinovaná federálnym orgánom, začala sa pomaly ale isto transformovať na jednotnú filatelistickú organizáciu ZČSF. Ako vyzeralo v praxi toto okliešťovanie právomocí národných zväzov?

Pôvodné predstavy o samostatnej práci dvoch národných zväzov sa však v krátkom čase začali meniť. V dôsledku politického vývoja spoločnosti sa určité snahy národných zväzov a to osobitne ZSF, dostávali znova do centralistického úsilia ZČSF. Okliešťovanie pociťoval ZSF v tom, že ZČSF si namiesto koordinovania začínal uplatňovať právomoci pri organizačných otázkach ZSF, pri publikačnej činnosti i potlačovaním určitých, pre Slovensko prospešných aktivít. Bolo potrebné pri prerokovávaní niektorých slovenských iniciatív vynaložiť dosť úsilia na ich obhájenie. S uznaním možno konštatovať, že predstavitelia ZSF dokázali v oboch funkčných obdobiach (1969- 1979) obhájiť svoje stanoviská. Medzi iným napríklad aj nový typ filatelistických výstav (Moderna) i samostatný znak ZSF a potom aj vlajku.

Povedzte, pán doktor, prečo sa mnohé vlastné iniciatívy ZSF v minulosti nestretávali so sympatiami a neraz narážali až na nepochopiteľný odpor zo strany niektorých predstaviteľov federálnych orgánov zväzu? Čo za tým viazlo?

Na túto otázku sa mi dnes dosť ťažko odpovedá. Ja som sa nevedel zmieriť s tým, o čom bola väčšina funkcionárov i mnohých členov ZSF presvedčená, že to malo svoje korene v akejsi tradovanej predpojatosti voči Slovákom aj z iných oblastí spoločenského života, že Slovákom nemožno v ničom dôverovať a všetko, čo prichádza zo Slovenska zaváňa separatizmom. Zostáva pravdou, že každý slovenský návrh sa prijímal najmenej s výhradami a hľadali sa dôvody „nezaoberať sa ním“. Moje stanovisko bolo pristupovať k tomuto problému trpezlivo. Žiaľ, v jeho uplatňovaní som nebol úspešný. Spomínam si na prerokovávanie hneď prvej správy o situácii organizovanej filatelie na Slovensku v Predsedníctve ÚV ZČSF v decembri 1967. Správu som predkladal z poverenia tohto orgánu a vypracoval som ho v spolupráci s ostatnými slovenskými členmi ÚV ZČSF. V správe, ako som to už spomenul, bol aj návrh na zriadenie organizačného riadiaceho orgánu pre Slovensko, zriadenie Slovenského výboru ZČSF po vzore ostatných organizácií Národného frontu. Tento návrh sa považoval za nepochopenie centralizačnej úlohy ZČSF a pokus o narušenie jednoty organizácie. Po tejto schôdzi predsedníctva som bol hlboko sklamaný postojom českých predstaviteľov k úprimným snahám slovenských členov zaktivizovať filatelistický život na Slovensku. Vtedy som vážne uvažoval odísť zo všetkých funkcií v ZČSF. Slovenskí členovia mi však radili z funkcií neabdikovať, ale ani od našich návrhov neustupovať, ďalej pracovať podľa svojich plánov na zveľadení slovenskej organizovanej filatelie a naše návrhy opäť predložiť na prerokovanie vo vhodnom čase v budúcnosti, ktorý určite musí prísť. A prišiel.

Hovorí sa, že je neskoro plakať nad rozliatym mliekom. Môžeme len konštatovať, že škoda nerealizovaných návrhov, projektov a nápadov, ktoré rozvoj ZSF nepochybne mohli ešte výraznejšie posunúť dopredu. A zrejme neboli to len slovensko-české vzťahy, ktoré pri organizačnej práci robili problémy. Keď sme sa dostali na takúto kritickú rovinu, povedzte prosím, ktoré momenty sa vo vašej funkcionárskej praxi zdali najkrajšie a ktoré najnepríjemnejšie?

Rád si spomínam na odhodlanie a plnenie povinností prvého Ústredného výboru zvoleného na Sliači. Pravda, všetko sa nedarilo plniť podľa pôvodných plánov, vyskytli sa aj prvé ťažkosti. Veď všetko sme robili na kolenách a väčšinou doma alebo na svojich občianskych pracoviskách. Ale práca sa darila, nedostatok fortieľu bol kompenzovaný nadšením, radosť z vykonanej práce bola zjavná. Prvé funkčné obdobie ZSF považujem za roky vynikajúcej atmosféry spolupráce, vzájomného poznania a tým aj položenia dobrých základov pre roky nasledujúce. S rastom zväzu však rástli aj problémy. Nerád si spomínam na niektoré neoprávnené názory na kontrolu plnenia prijatých uznesení v nasledujúcom, druhom funkčnom období, keď organizačný rozvoj zväzu bol už na svojom vyššom stupni, kedy sa začali prejavovať nepravdivé mienky o určitom osobnom vedení organizácie a odsúvaní riešenia požiadaviek niektorých členov a klubov, najmä čo sa týkalo vysokých nominálnych hodnôt nových československých poštových známok. A potom i osobná zaujatosť voči niektorým členom. Medzi veci, ktoré ma zraňovali, patrilo niekedy aj podceňovanie práce ZSF zo strany niektorých mojich i osobných priateľov z Čiech. Neboli mi takéto postoje príjemné. Po rokoch pocity sklamania a horkosti však pominuli. Čo sa mi zdá, a mrzí ma, je to, že si mnoho členov ZSF svoj zväz neváži a neuvedomuje si, že nám naša organizácia nespadla z ničoho nič z neba, nikto nám ju nedaroval, že samostatný zväz sme si museli v neľahkom zápase a za nepriaznivých podmienok vybojovať. A že je to zväz nás všetkých, nielen na to, aby sme ho kritizovali, ale najmä na to, aby sme prispeli k zlepšeniu jeho činnosti.



Ešte jednou otázkou sa vrátim k začiatkom činnosti obnoveného ZSF. Aká bola spolupráca zväzu s rezortom spojov?

Dobrá. Môžem povedať, že značnou posilou ZSF v jeho počiatkoch a potom i v nasledujúcich rokoch bolo vzácne porozumenie a podpora zo strany vedúcich činiteľov poštovej správy na Slovensku. Otázky spoločného záujmu a spolupráce sa otvorene prerokovávali a konzultovali na pracovných stretnutiach, na ktorých sa vždy dospelo k dohode. Poštová správa sa na podujatiach ZSF vždy nejakou formou zúčastňovala, podľa svojich možností a charakteru podujatia ich podporovala organizačne, finančne i vecne. Podobne dobre sa spolupracovalo aj s Pofisom, pravda s rešpektovaním konkrétnych možností tejto špecifickej spojovej organizácie.

Patríte medzi nemnoho filatelistických činovníkov, ktorí sa môžu pochváliť, že mali svoje „vlastné“ kluby. Vedeli ste o tom? Boli to málopočetné kluby, ktoré podľa zväzových noriem nemali existovať - mali byť buď zlúčené s iným klubom alebo zrušené. Vy ste však ich existenciu neraz vehementne obhajovali a prihovárali sa o ich zachovanie. Medzi niektorými funkcionármi sa pre tieto kluby potom rozšíril názov „Zrubcove kluby“. Naozaj ste o tom nevedeli?

Priznám sa, nepočul som o tom. Ale čo sa týka prihovárania sa za udržanie aj malých, početne nevýznamných klubov, osobitne na vidieku, tak to je pravda. Dodnes som presvedčený, že je potrebné udržať každú, i malú organizačnú filatelistickú jednotku. Jednak preto, lebo nikdy nemôžeme vedieť, či sa časom nerozrastie čo do počtu i aktivity, ale najmä preto, že každý člen, nech je už registrovaný vo veľkom alebo malom klube, je vždy rovnocenným príslušníkom veľkej rodiny filatelistov. Preto každý má byť vítaný. V tejto súvislosti bude hádam namieste poznamenať, že v záujme zvýšenia úrovne činnosti sa vo zväze prijímali rôzne normy, poriadky a pravidlá, ktoré určovali kto, čo a ako sa má robiť. To je, samozrejme v poriadku. Spravidla však žiadne predpisy nevedia vystihnúť všetky prípady, ktoré život prináša. Dogmatické lipnutie na predpise aj v prípade, keď sa v niektorom prípade dostáva do rozporu so svojim pôvodným poslaním, nie je prospešné.

Váš vrelý vzťah k slovenskej organizovanej filatelii ste prejavili mnohorakým spôsobom. Veľa práce a námahy ste venovali aj pátraniu po koreňoch slovenskej organizovanej filatelie, osobitne po zakladateľoch a členov Spolku Album v Kremnici, ktorí sa stali vašou „srdcovou záležitosťou“. Aký je Váš názor, venujú zberatelia dostatok pozornosti svojim dejinám a osobnostiam, ktoré ich formovali?

Na rok 1983, keď sa v rodinnom archíve Ing. J. Lehotského v Kremnici objavili písomné materiály o založení a jestvovaní prvého slovenského filatelistického spolku ALBUM, si vždy s radosťou spomínam. Boli to vzácne chvíle oboznamovať sa s týmito dokumentmi z rokov 1895-1910 písané v slovenskej reči. Sú to svedectvá skromné, ale o to vzácnejšie, že činnosť spolku patrila do kultúrnej oblasti života slovenských vlastencov pod vedením kremnického archivára a historika Pavla Križku. Po písomnostiach sa nám pri veľkom úsilí rodiny Lehotskovcov a dr. L. Jasenáka, vtedajšieho riaditeľa Múzea mincí a medailí v Kremnici, podarilo zhromaždiť i niektoré fotografie činovníkov a členov spolku. Deväťdesiate výročie založenia spolku ZSF dôstojne oslávil vydaním publikácie o činnosti spolku, pamätnej medaily a usporiadaním národnej výstavy poštových známok v Kremnici. Podobne si ZSF pripomenul i storočnicu spolku v roku 1995. Slovenská filatelistická verejnosť so záujmom prijala objavenie dokumentov o začiatkoch organizovanej filatelie. Nezdá sa mi však, že by zberatelia poštových známok venovali svojim dejinám, celonárodným i regionálnym a ich priekopníkom všeobecne, nejakú osobitne veľkú pozornosť. Preto osobitné uznanie patrí tým súčasným funkcionárom i klubom, ktoré si dôstojne spomínajú na počiatky a cestu organizovanej filatelie vo svojich mestách a na ich okolí. Usporiadajú pri týchto výročiach filatelistické zhromaždenia, výstavy a výstavky, vydávajú publikácie, zabezpečujú používanie príležitostných poštových pečiatok a iné vhodné aktivity. Bolo by správne venovať sa v kluboch popri iných starostiach dnešných čias i tejto oblasti a zhromažďovať dokumenty k tomu. Naši predchodcovia si to za ich obetavú prácu zaslúžia.

Niekedy hriešne zabúdame a nedoceňujeme ani to, čo bolo, čo sa vykonalo a podarilo sa uskutočniť. Čo už potom s tým, čo sa nestalo, čo sa nepodarilo realizovať? Napríklad zámer vybudovať v Kremnici Dom filatelie. Nie je vám trochu ľúto, že tento projekt sa nerealizoval?

Nie je zriedkavosťou, že dobre myslené i pripravované plány sa napriek vynaloženému úsiliu nepodarilo uskutočniť. Nie vždy boli tomu na príčine niektorí funkcionári alebo kolektív aktivistov. Tak to bolo aj so zámermi vybudovať v Kremnici Dom filatelie so vzdelávacím strediskom a dokumentačným oddelením dejín slovenskej organizovanej filatelie. A bol tu aj plán na postupné položenie základov múzea slovenskej filatelie. Začalo to sľubne. Bol vybratý vhodný dom v historickej časti mesta, bol aj renovovaný, ale rozhodnutia o jeho využití sa zmenili a zámery o vybudovaní Domu filatelie, žiaľ, ostali len zámermi. Teší ma však, že sa Slovenská pošta v Banskej Bystrici ujala iniciatívy i na tomto úseku a verím, že Poštové múzeum vo vhodnom čase pritúli vo svojich priestoroch i oblasť filatelie, ako je to v mnohých štátoch.

Vo svojej aktívnej činnosti ste často zdôrazňovali kultúrny a spoločenský význam filatelie. Vo Vašom chápaní táto záľuba vždy má byť spätá so spoločenským dianím a mala by sa svojimi špecifickými prostriedkami angažovať aj za národné a všeľudské ideály. Preto na záver nášho rozhovoru rád by som Vám položil otázku, v čom vidíte budúcnosť filatelie? Čím môže táto ušľachtilá záľuba prispieť spoločnosti na prahu 21. storočia, ktorá sa borí dosiaľ s nebývalými problémami?

Poštové známky popri zachovaní svojho pôvodného poslania v poštovej prevádzke stali sa v súčasnosti výtvarnou vizitkou vydávajúcej krajiny, jej kultúry, histórie, technickej vyspelosti i prírodných krás a bohatstva. Stali sa významným propagačným a vzdelávacím prostriedkom a ako objekty zberateľského záujmu majú masový charakter prístupný všetkým vrstvám záujemcov. A tu je v súčasnosti - a verím, že aj v budúcnosti - aj hlavná náplň a poslanie filatelie. Nech sa už zberateľský záujem sústreďuje na vznik známky a jeho sprievodné znaky, alebo dokumentáciu jej použitia, či zobrazený námet alebo príležitosť, ku ktorej bola vydaná, filatelia má čo povedať aj človeku v tomto pretechnizovanom storočí. Jej budúcnosť vidím v ešte užšom prepojení emisnej činnosti a filatelie so spoločenským životom a vo zvyšovaní verejnej prezentácie poštových známok a ich zbierania. Dá sa predpokladať, že bude pokračovať hľadanie nových súvislostí poštových známok a filatelie, ozrejmovanie ich významu. Filatelia môže prispieť svojou kultúrnou podstatou aj k udržaniu vnútornej duchovnej vyrovnanosti človeka, tichými chvíľami venovanými zbierkam blahodárne pôsobiť na pookriatie mysle, nachádzanie harmónie, inšpirácie, načerpanie nových duševných síl. Bude však záležať na nových generáciách filatelistov, aké ciele, ideály a predsavzatia si stanovia, aké zberateľské hodnoty budú presadzovať. Pravdaže, doterajšie tradičné odbory filatelie nezaniknú, naďalej budú významnými odvetviami filatelie. Aj ony sa však budú svojimi špecifickými spôsobmi meniť a rozvíjať. Verím, že úspešne.

V mene čitateľov i menom svojim Vám úprimne ďakujem za poskytnutie rozhovoru, za nevšednú ochotu podeliť sa o Vaše bohaté filatelistické vedomosti a skúsenosti. Rozhovor sme ukončili, hoci som presvedčený, že zďaleka sme nevyčerpali studnicu Vašich poznatkov, o ktorých by bolo žiadúce sa ešte zmieniť. Azda niekedy inokedy. Všetko najlepšie, pán doktor! Nech Vám sily, zdravie, šťastie, dobrá pohoda a životný optimizmus vydržia ešte dlhé roky!

Rozhovor pripravil, za pozornosť čitateľov i za príjemné chvíle strávené v spoločnosti dr.Severína Zrubca ďakuje Viliam Kučera

TransEM-formovaný príspevok

ROZHOVOR S DR.SEVERÍNOM ZRUBCOM O JEHO VYŠE POLSTOROČNEJ CESTE S BATÔŽKOM FILATELISTU, pripravil Viliam Kučera, časopis ZBERATEĽ č.10/ 2001 (str.26-29), č.11/2001 (str.30- 33) a č.12/2001 (str.25-28). Na použitie elektronických médiách upravil autor. Bratislava, marec 2006