Spravodajca ZSF 4/2003: Naša najkrajšia

Rok 2003 uplynul ako voda, a je tu čas na jeho zhodnotenie. Jedným priniesol viac úspechov, iným viac sklamaní. Tak tomu bolo aj v slovenskej známkovej tvorbe. A práve v tomto príspevku sa chcem pozastaviť pri hodnotení našej známkovej tvorby, nie hodnotení očami umelca či odborníka pre poštovú prevádzku, ale očami radového filatelistu.

Po veľkom "vírení" dátumov vydania a nominálnych hodnôt známok sa konečne 28. novembra vydaním posledných známok roku 2003 uzavrel emisný plán. Boli vydané všetky plánované známky, okrem známky z emisie osobnosti - František Hrušovský. Dokonca bol tento plán prekročený vydaním dvoch známok v hárčekovej úprave - známka k zisku bronzových medailí našimi hokejistami na Majstrovstvách sveta v ľadovom hokeji a známka k návšteve pápeža Jána Pavla II. na Slovensku. No žiaľ práve tieto známky boli vytlačené tlačovou technikou ofsetu, ktorá určite nepotešila filatelistov, a zaradila Slovenskú známkovú tvorbu do kategórie "plagátikovej" tvorby.

Hodnotenie krásy známok ročníka 2003 nás bežných filatelistov ešte len čaká v pravidelnej ankete "O najkrajšiu známku roka". Krásu známok však už hodnotila odborná komisia ministra dopravy, pôšt a telekomunikácii. Výsledky boli zverejnené pri slávnostnom oceňovaní umelcov 18. decembra v Mirbachovom paláci v Bratislave na Dni slovenskej poštovej známky, kde emisný rok 2003 veľmi podrobne vo svojom vystúpení zhodnotila pani riaditeľka sekcie pôšt na ministerstve Ing. Jarmila Brichtová.

A ktorá známka zvíťazila? Už tradične, ako aj po predchádzajúce roky najviac cien sa rozdalo za realizáciu známok tlačených technikou oceľotlače z plochých dosiek. Palmu viťazstva - Cenu ministra za najkrajšiu slovenskú poštovú známku roku 2003 si odniesla známka z emisného radu Umenie - dielo maliara Ladislava Medňanského (olej na plátne) s názvom "Potok za humnami, na brehu" z rokov 1875 až 1878 z dielne majstra rydla Františka Horniaka. Majster Horniak tiež získal za rytecký prepis tohto diela Ladislava Medňanského aj Cenu ministra za najlepšiu rytinu. K obom cenám mu srdečne blahoželáme!

Známka je to skutočne najkrajšia. Jej zrod tiež nebol obyčajný, ako u iných známok, tak ako nebol obyčajný ani život tvorcu je námetu maliara Ladislava Medňanského. Na niekoľko ročne sa opakujúce žiadosti kežmarských filatelistov a Galérie Ladislava Medňanského v Strážkach pri Kežmarku bola táto známka zaradená do emisného plánu poštových známok pre rok 2002, v ktorom sme si pripomínali 150. výročie jeho narodenia. A vtedy, keď už bolo všetko jednoznačne dohodnuté a pripravené sa postavilo proti vydaniu počasie. Obrovské povodne v Prahe v auguste 2002 zaplavili aj Poštovní tiskárnu cenin, v ktorej mala byť realizovaná tlač tejto známky. Po znovu uvedení tlačiarne do chodu mali všetky plánované známky vo vydaní značný sklz. Keďže táto známka je prvou slovenskou poštovou známkou tlačenou šesťfarebnou oceľotlačou z plochých platní, jej tlač je časovo veľmi náročná a preto bola presunutá až do roku 2003. Tak 9. mája 2003 slávnostnou inauguráciou pred originálom diela Ladislava Medňanského vstúpila táto najkrajšia známka roku 2003 do poštovej prevádzky.

A život tvorcu predlohy známky? Tiež bol dramatický, možno ešte viac ako zrod tejto známky. Maliar Ladislav Medňanský (Mednyánszky) patril medzi hlavných predstaviteľov stredoeurópskeho maliarstva poslednej tretiny 19. a začiatku 20. storočia. Narodil sa v šľachtickej rodine v Beckove 23. 4. 1852 a pri krste získal mená Ladislaus Josephus Balthasar Eustachius. Rodina sa v roku 1861 presťahovala do kaštieľa v Strážkach. Maľovať začal od svojich detských rokov. Po súkromnom domácom maliarskom kurze, absolvovaní lýcea v Kežmarku a v Miškovci sa pripravuje na štúdium polytechniky vo švajčiarsku. Pobyt mladého maliara u strýca v Chorvátsku v roku 1872 ho však motivoval k inej študijnej dráhe - štúdiu umenia na Mníchovskej akadémii a parížskej École des Beaux - Arts. V roku 1875 odchádza zo školy a otvára si ateliér v Paříži na Montmartri. Ani tu však nenachádza pokoj. Nové dobrodružstvá a námety ho nútia často striedať miesto svojho pôsobenia. Rád sa vracia domov do Strážiek. Ako 62 ročný dobrovoľne sa prihlásil za frontového novinára na front, kde veľa času trávil písaním a maľováním aj v prvých líniach. V roku 1916 bol ranený, no už o rok na to znovu naplno pracuje na fronte. Koncom roku 1918 sa jeho zdravotný stav následkom zranenia a únavy z frontového napätia zhoršuje. Zomiera 19. 4. 1919 vo Viedni.

Ing. Zdeněk Baliga